Vešelo še dzifče, vešelo še trimaj

Autor: Dominika Sakmárová | 28.10.2013 o 7:26 | (upravené 28.10.2013 o 7:36) Karma článku: 19,71 | Prečítané:  18573x

Na začiatku bola tá veľká udalosť, kde som mala spievať. Vlastne nie, celkom na začiatku bolo veľa bolesti a jednoduchá predstava: pôjdem k doktorovi a vypýtam si lieky, ktoré potrebujem. Bodka. Ale to by nebola Čína, aby to takto fungovalo.  

Dejstvo prvé.

Realita: Prídete k lekárovi, pri pokladni zaplatíte základný poplatok. Doktor sa na vás zbežne pozrie, napíše zoznam testov, ktoré treba urobiť. Pri troche šťastia sa vás aj reálne dotkne, najlepšie niekde, kde to bolí. Ostatní pacienti vám dýchajú na krk, však tiež sa chcú pozrieť zblízka na cudzinca, a chytiť sa vás všade tam, kde doktor. Hlasno navrhujú doktorovi, čo za chorobu to podľa nich máte. Idete späť k pokladni. Zaplatíte za testy. Vyšetria vás. Vrátite sa k doktorovi. Pozrie sa na výsledky, navrhne čo ďalej. Znova platíte. Opakujte ľubovoľne veľa krát.

Výsledok je vždy rovnaký: infúzia.

Lebo infúzia je zázračný liek, ktorý sa predpisuje na všetko. Infúzia, a ešte pitie teplej vody. Predpísali mi presne takú istú infúziu ako babičke, ktorá mala podľa všetkého chrípku, a niekomu s bolesťami brucha. Sladké tajomstvo tkvie v tom, že aj tak sú to len nejaké základné antibiotiká a vitamíny. Tak ako na Taiwane boli v móde tony tabletiek, tu je v móde infúzia. A proti infúzii sa nesmie krivého slova povedať.

„ Ja nechcem infúziu," povedala som. „Ja mám horúčku a chcem niečo proti bolesti. Prosím, dajte mi tabletky a pustite ma preč."

Doktor sa vyjadril, že jedine infúzia mi pomôže. Tak som odvetila, že u nás v Európe sa za každú blbosť infúzia nepredpisuje, za čo sa mi dostalo obrovského kolektívneho pohoršenia. A keď som si trúfla dodať, že viac by mi pomohlo nejaké ovocie a bylinkový čaj, všetky tie na ihly napojené babičky a páni a slečny sa na mňa zhrozene pozerali ako keby som práve prišla z džungle.

„ Sme si mysleli, že vy tam v Európe ste vyspelí."

*

Dejstvo druhé.

Odišla som nahnevaná. Čakali ma nácviky, generálky, a najdôležitejšia vec - parta.  Chytala ma hrôza pri pomyslení na to, že by som mala svoju krajinu reprezentovať v skromnom nekompletnom kroji. Provizórna parta by to azda mohla zachrániť.

Vešelo še dzifče, vešelo še trimaj, opakovala som si stále dookola, aby ma prešiel hnev, a bolesti.
Domotkala som sa do kvetinárstva, ktoré bolo akurát také veľké, aby sa tam zmestila predavačka, jeden zákazník a ja, a to som už napoly trčala von z dverí. Vybrala som si jednoduché, nenápadné kvietky - ale dalo mi veľa námahy vysvetliť,  že ľalie ani jasnomodré ruže si na hlavu fakt dať nemôžem. Aj tak bola kvetinárka urazená, že nemám vkus.

„ A drôt prosím nemáte?"
„ Drôt?" zamyslela sa. „ Hm... nie. Ale viem, kde by ho mohli mať. Poď, zavediem ťa tam," schmatla ma za ruku, nedbajúc na moje chabé protesty. Pri východe z dverí poza plece pokojne zavolala na druhého zákazníka, nech jej postráži obchod. Pokrčil plecami. Však čo sa budeme znervózňovať.

Doviedla ma do papiernictva ešte o polovicu menšieho než kvetinárstvo.

„ Drôt?" zopakoval predavač.
„ Drôt," prikývla som.

„ Nemám... V železiarstve majú, ale tam už bude zavreté."

To nič, aj tak vám ďakujem, chcela som povedal, ale teta kvetinárka bola rýchlejšia. „Rozdelíme sa," vyhlásila. „Ja sa idem pozrieť do železiarstva, či sa tam nejako predsa nedostanem. Ty choď za železiarom domov, nech otvorí obchod," pokynula predavačovi.

„ A ja?" volala som za nimi.

„ Ty, slečna, mi postráž obchod!" zavolal predavač, bežiac dolu ulicou.

A tak som strážila. Občas prišli zákazníci, a pokojne sa pýtali sa na ceny, akoby mladé Európanky bežne predávali v čínskych papiernictvách. Ja som zas pokojne krčila plecami, a vysvetľovala, že len strážim.  „Ale predavač sa o chvíľu vráti," dodala som, „ vyberte si zatiaľ, aha, aké má pekné papiere, a aha, aké má krásne ceruzky!"

„ Hej?" smiali sa ľudia, a volali ďalších známych, aby sa prišli pozrieť, a keďže sme sa dovnútra všetci nezmestili, o chvíľu nás už stál vonku celý hlúčik. Spolu sme strážili, všetci sa na mňa smiali, a rozprávali ďalším zvedavým okoloidúcim to, čo som im rozprávala ja. O vystupovaní a o krojoch a o parte.

Predavač o chvíľu dorazil, cely zadýchaný. Najprv zarazene civel na prešľapujúcich ľudí pred obchodom. Potom pozrel na mňa.

„ Robím vám reklamu," pokrčila som plecami. Celkom pokojne, v čínskom štýle.

Ľudia prikyvovali.

„ Bol som doma u železiara," povedal predavač, len čo chytil dych,  „ale nechcelo sa mu znova otvoriť obchod, tak sme u neho doma našli takýto drôt, môže byť?" podával mi skrútené drôtené klbko.

Tešila som sa, celá dojatá, že sa kvôli mne tak namáhal. „ Prosím, koľko ten drôt stojí? Dám peniaze vám i železiarovi."

„ Oj, netreba," usmieval sa, podľa čínskej tradície vravel, že to je v poriadku, a ja som podľa slovenskej tradície naliehala, že to v poriadku nie je. Napokon zahanbene priznal cenu.

Päť mao. To je asi päť centov. Nechcel ani o cent viac.

Strašne som sa hanbila. Päť centov bola hodnota všetkého toho pobehovania hore-dolu, chaosu a úsilia.

„ Prídete sa aspoň pozrieť, keď budem vystupovať?" adresovala som otázku všetkým naokolo.

*

Záver.

Partu som dokončila. V horúčkach a skoro s plačom, ale dokončila.

Zásobila som sa tabletkami od bolesti, aby som sa na druhý deň postavila na nohy, ale na pódiu som sa usmievala a reprezentovala a spievala Vešelo še dzifče, vešelo še trimaj... Z publika sa na mňa usmievali známe čínske tváre, žiariace hrdosťou: my ju poznáme. My sme jej s tou partou pomáhali.

Oni sa tu všetci trimaju vešelo.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?