Vo vlaku

Autor: Dominika Sakmárová | 15.10.2013 o 7:43 | Karma článku: 18,46 | Prečítané:  17928x

M. má svoju vlastnú teóriu na to, ako prežiť v Číne.  Je to vlastne veľmi jednoduchá teória, založená na princípe: „Som cudzinec. Stačí sa usmievať a tváriť sa, že nerozumiem. Tak sa mi všetko prepečie."  A toto je presne dôvod, prečo sa cudzincom v Číne vyhýbam, ako sa len dá.

Najhoršie na tom je, že takto to väčšinou funguje.

Vyzeralo to tak aj s cestovaním. Ja som sa poslušne zaradila do dlhočizného radu pred pokladňou, kým M. prevrátil očami, vraviac: „Naozaj chceš takto strácať čas? Mám lepší nápad. Hlavne sa nepriznávaj, že vieš po čínsky."
Kým som stihla niečo namietnuť, už bol na polceste k celkom nesprávnej pokladni, sebavedomo obišiel všetkých čakajúcich ľudí, a vzápätí so suverénnym úsmevom  po anglicky vysvetľoval tete pri pokladni*, ako mu je strašne ľúto, ale netušil, že treba čakať v rade. „To nič," odvetila polámanou angličtinou teta pri pokladni, celkom očarená. „ Aký lístok to potrebujete?"
Ja som sa obďaleč červenala od hanby, kým M. veselo konverzoval s tetou o počasí, a ešte aj okolostojaci ľudia sa usmievali a fotili si ho. Jeden z nich sa dokonca ponúkol, že  ho odprevadí na nástupište, aby sa náhodou nestratil. Paskudník jeden, krútila som hlavou. Takto nás cudzincov reprezentuješ.

(*Ja viem, mami. Nehovorí sa teta, ale pani. Ale sú také ženy, na ktoré sa proste pozriete, a viete, že presne toto je stelesnená teta, nie pani. A to je kompliment.)

M. teória Vyriešime každý problém tým, že ho budeme ignorovať je ale rozšírená aj medzi Číňanmi. Zažívam ju v praxi dennodenne. Napríklad ako včera, keď bol text prezentácie napísaný takým malým písmom, že nikto z triedy ho nedokázal rozoznať. Darmo sme to opakovane pripomínali. Učiteľka sa na nás chvíľu zmätene dívala, a vzápätí sa rozhodla tváriť, že sa nič nedeje. Učiteľky sú v tomto majstrovsky vzdelané. Stačí sa spýtať nejakú nepríjemnú otázku, a veľmi presvedčivo dokážu predstierať, že nerozumejú. Už asi viem, odkiaľ má M. tie nápady. Kým sa o probléme nehovorí, problém neexistuje.

Problém neexistuje ani vtedy, keď nefunguje teplá voda / kúrenie / internet / čokoľvek, čo môže nefungovať. Všetci sa tvária, že všetko je v poriadku. A keď potom niekam volám, aby som sa sťažovala, ľudia jednoducho zložia. Pokojne aj päťkrát za sebou. Slovensko je v tomto úspešné, ale Čína stále vedie.

Preto som prehlásila, že s cestovaním to bude inak. „Žiadne letenky a luxusné hotely. Nebudeme ako typickí cudzinci. Tak nič nezažijeme." A tak sme vybrali tú najmenej turistickú možnosť, aká nám napadla. Vybrali sme sa na cesty až po sviatkoch, až po sezóne, smerom na studený sever, a na miesta, kam cudzinci nechodia. Vlastne ani Číňania sa tam veľmi nehrnuli. A namiesto leteniek sme si kúpili lístky na ten najobyčajnejší vlak.

Najobyčajnejší? Vlastne vôbec. Cestovanie starými, pomalými vlakmi je v Číne ohromná zábava. Asi ako cestovanie starými, pomalými slovenskými vlakmi. Len vynásobte počet ľudí aspoň dvomi.

Keď sa po vagóne rozšírilo, kde sedíme, na sedadlá okolo nás sa napchalo presne jedenásť ľudí, a ďalších osem postávalo okolo, a hrdo sa tvárilo, že sa tiež zúčastňujú debaty. Dlhé hodiny všetci fajčili jednu cigaretu za druhou, ako je vo vlaku zvykom, odklepávali popol na podlahu, púšťali z mobilov hlasnú hudbu a pospevovali refrény. To je tiež zvykom. Hlavne u tých, ktorí sa chceli pochváliť, že majú v repertoári aj nejaké západné pesničky (osemkrát po sebe Avril Lavigne. Počítala som).

Aby bola idylka dokonalá, podchvíľou sa cez uličku pokúšal prepchať pán upratovač. Na podlahe bolo toľko smetí, až ju takmer pokrývali , a tak ich upratovač len tlačil pred sebou, až na konci vagóna vytvorili obrovskú guču, ktorá sa nedala obísť ani prekročiť.

A my sme sa rozprávali.

„ Vy cestujete do XY? Ale tam je hrozná zima! Máte dosť oblečenia? Nemám vám požičať tuto svoj sveter?" ponúkal sa niekto.
„ A v akom hoteli budete bývať? Ja vám pomôžem zistiť presnú adresu, aby ste nezablúdili!"
„ Čo tam adresu," prerušil ho niekto iný, „ ja vás odprevadím a porozprávam sa s taxikárom. Zjednám vám nižšiu cenu, aby vás náhodou neoklamal, dobre?" vravel ďalší pán, a fúkal mi dym z cigarety priamo do tváre. Štípali ma oči.
„ Môžem zavolať manželke, aby ma prišla čakať na stanicu? Ona sa určite poteší, keď uvidí cudzincov! Zoznámim ju s vami, áno?" nástojil pán, ktorý nám predtým hodnú chvíľu ukazoval odhadom stopäťdesiat fotiek zo svojej svadby.

A tak sme vystúpili na tej maličkej stanici uprostred noci a uprostred ničoho, a nasledoval nás celý hlúčik ľudí. Ustúpte z cesty, volali naši noví známi na ľudí z ostatných vagónov. Nie že by nám niekto stál v ceste, ale chceli sa pochváliť, v akej spoločnosti to kráčajú.  Ďalší hlúčik pozostávajúci z manželiek, súrodencov, rodičov a iných známych na nás už čakal na stanici, všetci horliví zoznamovať sa, pomôcť, poradiť.

M. sa prekvapene usmieval, a ja som plakala. Nikomu sa to nezdalo divné, však celá tá situácia bola komicky dojímavá. A tak som si nechala pre seba, že moje slzy dojatia sú v skutočnosti slzami z cigaretového dymu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?