Raz, dva, tri, poklona!

Autor: Dominika Sakmárová | 17.4.2013 o 7:54 | (upravené 18.4.2013 o 11:58) Karma článku: 18,71 | Prečítané:  18140x

Povolali ma do Číny. Do naozajstnej, veľkej, fascinujúcej Číny. Bez váhania som napchala do kufra kroj, denník, a na radu rodičov aj kôpku pohľadníc a obrázkov zo Slovenska, aby som ten náš kraj trocha spropagovala.

Po dvadsiatich troch hodinách cestovania som konečne dorazila na miesto určenia, zmorená, neupravená a škaredá, a viac než celú Čínu som chcela vidieť posteľ. Ale namiesto toho ma hneď prinútili postaviť sa pred kameru, natočiť interview, a ešte aj spievať. Oči mi klipkali od únavy, a moderátorka stále opakovala: „ Znova, ešte raz, ešte raz! Netváriš sa dostatočne nadšene!"

Neviem, čo som čakala, ale toto nie.

Celkové množstvo môjho voľného času činilo rovných nula minút. Hneď po zobudení kolektívne raňajky, kolektívne cestovanie, spoločný obed, spoločné nácviky, a dokonca aj po večeroch nás mal vždy na starosti čínsky asistent, ktorý sa mal podľa všetkého starať o naše blaho, a nikdy z nás nespustil oka.

Všetci sa neuveriteľne snažili dosiahnuť, aby sa nám v Číne páčilo. Aby nás ohromila. Vstávali sme skoro a cestovali ďaleko, len aby sme videli všetky pamiatky, ktoré za to stáli - rozumej skvostné miesta ako Mao Ce-Tungov rodný dom. Stál pred ním taký dlhý rad, aký som nevidela ani v Disneylande. Ha, však aj bolo na čo pozerať - chyža bola plná tabuliek s dojímavými textami ako „v tejto kuchyni mladý Mao pomáhal rodičom s domácimi prácami. V tejto miestnosti mladý Mao diskutoval s priateľmi o ideách ľudovej republiky."  Obďaleč stála obrovská Maova socha, ku ktorej prichádzali skupinky dojatých čínskych turistov, a kládli k jej nohám honosné kytice. Potom vždy vedúci skupinky zavelil: "Raz, dva, tri - poklona!" a všetci sa dokonale synchrónne poklonili.

Náhlili sme sa z jedného miesta na druhé. Najradšej by som sa zastavila pri ceste, tam, kde sa na políčkach zohýnali roľníci v slamených klobúkoch, po kolená vo vode. Ale my sme mali vidieť inú Čínu.  Tú Čínu, kde sa v centre mesta týčila malá Eiffelova veža hneď vedľa nizozemských domčekov a pyramídy z Louvru. Všetky sa len tak leskli novotou - však načo chodiť do Európy, keď v Číne je všetko. A čo nie je, postaví sa. Predviedli nám jednu miestnu továreň. Prisámvačku, tam bolo všetko také čisté, že keď som sa pozrela na podlahu, videla som sa ako v zrkadle. Doteraz tomu nerozumiem. Uprostred tej továrne boli postavené nádrže s priezračnou vodou, lemované živými palmami. Iste kvôli feng šuej.

Všetko muselo byť dokonalé, organizované, pripravené. Kaderníčke už-už vhŕkli slzy do očí, keď ma nemohla učesať, lebo moje vlasy sa skrátka nesprávali ako ázijské. Bolo mi jej ľúto. Všetci iste dostali príkaz príkladne sa o nás starať, a zo všetkých síl sa snažili nesklamať. Môj asistent sa neustále chytal za hlavu, pretože všetko tamojšie jedlo bolo pre mňa skrátka priveľmi korenisté a pálivé. Upokojovala som ho, nech sa netrápi, že si vyberiem to málo, čo nie je okorenené. Tak som po celý čas jedla len knedlík a melón. Potom mi z toho bolo primerane zle, ale to už je iný príbeh.

Zostávalo už len pár minút pred začiatkom vysielania, všetci sme stáli nastúpení v zákulisí, a v duchu si precvičovali tanečné kroky. Mali sme vystúpiť hneď po maličkých pionieroch, a tancovať na čínsku verziu pesničky z High School Musical. Nechcite bližší popis.

Asistenti nám začali rozdávať vlajky našich krajín. Dostala som českú.

„ To nie je moja vlajka," vravím nesmelo.

„ Akože?" žmúrila asistentka na moju menovku. „ Československo!" ukázala na mňa. „ Československá vlajka," ukázala na vlajku.

„ Ale my sme sa už dávno rozdelili," odvetila som so smiechom. Nijako by mi neprekážalo niesť českú vlajku, ale na asistentkinej tvári sa už rozhostil výraz absolútnej hrôzy. Povolala celý tím asistentov, a prinútila ma nakresliť vlajku na papier, aby chudáci vedeli, čo majú hľadať. Všetko prevrátili hore nohami, ale vlajku našli. Asi tridsať sekúnd pred zapnutím kamier. To už asistentka takmer plakala od úľavy. A tak som nakoniec niesla vlajku Slovenska, a mala som trocha výčitky svedomia.

*

Najlepšie na celej tej Číne bolo ale niečo celkom iné. Tie chvíle, kedy sme sedeli v zákulisí, a rozprávali sa (po čínsky, ako inak).

Dievča z Tadžikistanu vravelo: „ Ja som taká rada, že tu môžem byť. Viete, už mám dvadsaťtri. Doma každý vraví, že som stará a musím sa vydať. Ale ja sa nechcem vydávať, ja chcem študovať! Keby som sa vydala, musela by som byť doma a variť manželovi večere."

„ Aj mňa už vydajú," vravelo mladučké dievča z jednej africkej krajiny. „ Rodičia mi už vybrali ženícha, ale povedali, že počkajú až do leta,  a nechali ma ísť do Číny. Mne je to jedno, ja toho chlapca aj tak nepoznám. Keď sa v lete vrátim, založíme rodinu. Nie veľkú, len takú normálnu. Asi dvanásť detí, to je optimálne, nie?"

Obďaleč sedel chlapec z blízkeho východu a neustále sa díval do mobilu. Vysvetľoval, že stále sleduje správy z domova. Tiež by rád doštudoval a zostal v Číne, ale kedykoľvek ho mohli povolať späť domov - do vojny.

Potom sa konečne zapli reflektory a dostali sme pokyn: „ Usmievajte sa a vystupujte čo najviac radostne! Myslite na to, že ste v Číne! Buďte na to hrdí !" A vtedy mi konečne svitlo, čo toto všetko znamená pre ľudí z menej šťastných krajín, než som ja. A že vlastne my sa doma máme veľmi dobre. Vyšla som na pódium, a usmievala som sa.

 

Toto je zrejme posledný ázijský blog. V najlepšom treba prestať.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?