Z veselosti

Autor: Dominika Sakmárová | 26.3.2013 o 8:56 | (upravené 26.3.2013 o 11:08) Karma článku: 17,83 | Prečítané:  21961x

Bol to prvý deň na novej škole, a cítila som sa náramne nesvoja. Sedela som medzi dvoma Vuittonkami, Guccim, a kôpkou iPhonov, tých najnovších. Tých, na ktoré bolo treba v rade čakať pekných pár hodín. Ale samozrejme, to by bola pre moje spolužiačky ohromná strata času. Ony radšej v tom rade nechali čakať svojich frajerov.

Jasné, že nie sú všetci Taiwanci takí. Ale v škole takých mladých prekvapivo veľa bolo. Myslím ten zlatý výkvet mestskej mládeže, ktorý prestojí pol dňa pred novootvoreným obchodom, len aby sa dostal dovnútra prvý. Ten výkvet mládeže, ktorý celý mesiac jedáva len rezance, aby si mohol kúpiť superdrahú kabelku, a potom si k nej bez rozpakov oblečie vyťahané tričko, a obuje najstaršie polorozpadnuté šľapky (skutočný príbeh. Pozdravovala by som U., keby rozumela slovenčine).

Ono celkovo tá taiwanská móda bola akási príliš vyťahaná a neforemná a vrecovitá, a na takých krásnych dievčatách sa mi to videlo ako ohromná škoda. Potom nečudo, že som tak vytŕčala z davu.

Už v prvý deň sa ma zopár dievčat začalo vypytovať na oblečenie.  Ako sa sluší a patrí, čím viac anglických slovíčok do vety zamiešali, tým lepšie: „ Ty máš ale super fashion šaty, v akom shope si ich kúpila a aká je to brand?"

Popravde som musela vysvetliť, že to veru nie je žiadna brand. Čo práve nie je zdedené, to je ušité, alebo prešité podľa môjho vkusu.

„ Ušité?" híkali. „ Ale prečo? To si si nemohla kúpiť?"

Jasná logika - čo sa kupuje, je pekné a dobré. Prečo by niekto strácal čas nejakým šitím? Na mieru? Načo?  Málokto sa na Taiwane trápil s veľkosťami. Koľkokrát som v obchodoch videla od každého oblečenia len jeden kus. Bez označenia veľkosti, bez všetkého. A častokrát sa oblečenie ani nesmelo skúšať, aby sa nezničilo. Bola tak trochu lotéria - padne mi to oblečenie? Nepadne?

Mala som  jednu obzvlášť obľúbenú sukňu. Dokonca aj J. sa spočiatku veľmi páčila. J. je zásadový človek. Jeden z tých, ktorí nemuseli na iPhone čakať, lebo po známosti ho mali dávno v predstihu. A v duchu svojich zásad ho po dvoch mesiacoch odložil, lebo „to je trápne, teraz ho už má každý." Raz som mu v záchvate úprimnosti prezradila, koľko má moja sukňa rokov. Vtedy sa mu okamžite páčiť prestala, a povedal, že ju už nechce vidieť. Zásady nepustia. Tak som sukňu zbalila do kufra, pribalila som k nej všetko svoje ostatné oblečenie, a dala som zbohom J., nie sukni. (To je metafora, rozumiete).

A potom ... sa celá situácia obrátila. O pár tisíc kilometrov ďalej som obliekala Taiwanky do kroja, a moje lokálpatriotické srdce plesalo.  Šnurovala som lajblíky, viazala stužky, a ubezpečovala som dievčatá, že nie, určite na kroj nie sú pritučné. Len povolím šnúrky.

" Kde kúpim taký kroj? " vyzvedali nadšene. Vysvetlila som, že všetky tie kroje sú ušité na mieru. Že tie pre mňa šila teta z dediny, ako je zvykom. Vyzeralo to, že dievčatám sa najviac páčil ten fakt, že je to ručná práca, že niečo, čo nie je kúpené v obchode, môže byť tiež pekné.

„ Ale však aj vy máte tradičný odev, qipao. Nedoniesli ste si ho so sebou? " Ja som svoj kroj vláčila aj do Číny, lebo mi ho bolo ľúto nevziať. Veď čo keby...

„ Vieš, ja vlastne nemám qipao," priznala sa C. „ Mama povedala, že mi ho kúpi, až keď schudnem."

A tak som ju zavinula do kroja, a vysvetlila jej, že sa tým nemusí trápiť. Že napríklad v kroji má správna žena vyzerať tučne, a že je to dobre. Že keď som si ja prvýkrát obliekla ženský kroj, babka zalomila rukami, aká som vyschnuta, a všetci premýšľali, koľkými spodničkami ma vypchať, aby som vyzerala, že mám vôbec nejaký zadok.

Presvedčila som dievčatá, nech už viac nepočítajú kalórie, a to rozhodnutie sme zajedli koláčom. Bolo nám veselo. V ten večer teda dievčatá celé rozžiarené sledovali náš tanec a spev na javisku, a celou cestou späť cez mesto napodobňovali fľaškový tanec a hopsali krížom krážom po ulici.  Ešteže bola tma.
„ A mne sa aj tak najviac páčilo, ako tie dievčatá kvičia. To prečo robia?"

„ Z veselosti," pokrčila som plecami.

„ Ja keď sa vrátim na Taiwan, tak doma upečiem koláč, ako si ma učila, ponúknem ho rodičom, a pritom si takto zakvičím, ako vy.  A potom im poviem, čo to znamená. Že je to z veselosti."

Zvyšok cesty si nacvičovali výskanie. Potláčala som smiech, lebo to znelo to skôr ako kňučanie šteniatok. Ale oceňovala som tú snahu. Vyberala som kľúče od domu, Taiwančatá mi kvičali za chrbtom, a zo susedného okna sa ozvalo: „ Jano, otviraj okno a ber mačku dnuka, bo už mrauči."

 

Mamke, za tú skvelú sukňu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?