O stratenom a premárnenom čase

Autor: Dominika Sakmárová | 27.2.2013 o 8:32 | (upravené 27.2.2013 o 8:45) Karma článku: 20,54 | Prečítané:  14352x

Zasa jedno z tých období, kedy sa so mnou J. celý týždeň v jednom kuse nerozprával. Ukrutne sa totiž nahneval, že som nedvíhala jeho telefonáty. „ Už som ti to vravela. V dedine nie je signál, iba na cintoríne ďaleko na kopci. A vonku je takmer dvadsať stupňov pod nulou." Naivne som si myslela, že pravda ako vysvetlenie obstojí. Neobstála. „Chceš mi nahovoriť, že u vás nie je signál? Vari žiješ v Afrike? Čakal som síce nejakú výhovorku, ale nie až takéto nehanebné klamstvo."

Kiežby bol problém len v tom, že nedvíham. „ Ale zdvihol to namiesto teba nejaký chlap!" zúril J. Chudák chlapec, žiarlil aj na mužský hlas operátora, ktorý oznamoval, že nie som dostupná. Tým J. úspešne dosiahol najvyššiu úroveň žiarlivosti, aká je podľa mňa možná, ale to som mu nepovedala. Taiwanci mali málo pochopenia pre iróniu.

Variácie tejto situácie sa pravidelne opakovali. Ako je možné, že nemáte signál vo vlaku? To kam tie vlaky chodia? A v metre? Vy skutočne nemáte signál v metre?? My teda okrem signálu nemáme aj všeličo iné, ale to som sa neodvážila spomenúť. A J. aj tak najviac trápil práve ten signál. Nedokázal pochopiť, ako takto dokážeme žiť, keď je to taká strašná strata času.

Ono sa to človeku povie, keď je zvyknutý na taiwanský štandard. V Tajpeji sa nikto s nejakým kopaním tunelov pre metro extra nezaťažoval. Miesta je málo? Čo tak postaviť metro nie pod cestou, ale priamo nad ňou? A tak ho postavili. Na obrovských pilieroch, vo výške tretieho poschodia. Z vagónu metra som dovidela ľuďom cez okná rovno do bytu. Boli tak blízko, že som rozoznala aj farbu a druh sušiacej sa bielizne. Ale možno to bolo aj tým, že bielizeň bola bez rozpakov povešaná všade, hoc i naprostred ulíc (aj napriek tomu, čo si ma učila, mami. Kultúrne rozdiely).

„ Chudáci, aj keď bývajú na treťom poschodí, neužijú si ani výhľad, ani ticho . Otvoria okno, a tam - metro," vzdychla som súcitne.

„ Tí sa majú," vzdychol zas J. „ Bývať tak blízko pri metre. Každý by chcel mať byt na takom praktickom mieste, nie?" Kultúrne rozdiely.

Pravda, strávila som v metre veľa času - keď som chodievala s kamarátmi na bowling / na karaoke / do kina / na nákupy - vždy mali v zálohe nejaký plán. A ak sa náhodou v niektorý deň nič nedialo, pokúšala sa ma na nejaký výlet naverbovať škola, katedra alebo vedenie internátu. Všetci akoby pociťovali svätú povinnosť zabaviť ma. Bolo to od nich pozorné, bolo to láskavé, a ja som odolávala, ako sa len dalo. Nikto nepočúval moje výhovorky, že určite sa budem viac baviť sama s knihou v ruke. Teda, samozrejme že ma zo slušnosti počúvali, prikyvovali, usmievali sa, a mysleli si svoje. Znelo nepredstaviteľne, že človek sa môže baviť aj sám, mimo skupiny.

Až po istom čase som si uvedomila, že kdekoľvek ideme, vždy máme presne pripravený plán. Vždy ideme vykonávať nejakú vopred určenú zábavnú činnosť.

„ A nepôjdeme si pre zmenu len tak niekam sadnúť a porozprávať sa?" skúšala som navrhnúť.

„ Ale čo akože budeme robiť?" pýtali sa ma nechápavo. Rozprávanie samo osebe nebolo plnohodnotnou činnosťou. „ Nechceš ísť radšej robiť niečo zábavnejšie?" čudovali sa známi.

Slovo zábavný v čínštine doslova znamená dobrý na hranie. O to presne išlo - nechať sa niečím rýchlo zabaviť, zamestnať si zmysly niečím pestrým, hlučným a instantným. Niečím, na čom sa človek nemusí až tak aktívne podieľať. A tak sa môj návrh dočkal len rozpačitého jasné, nabudúce (=nie, nikdy), a žiadna akcia sa nekonala.

Teda, konala, v iný deň a s inými kamarátmi, a ten večer dopadol neslávne. A pritom to vyzeralo tak nádejne ! Zišiel sa plný stôl ľudí, priniesli nám honosnú večeru. Každý si najprv odfotil jedlo, potom seba s jedlom, potom kamarátov s jedlom, zábava, ako sa patrí. Ale len čo sa vyprázdnili všetky taniere, ľudia postupne sklonili hlavy, každý k svojmu mobilu. A bavili sa.

„ To sa ti nezdá neslušné?" pošepkala som nechápavo J.

„ Počkaj, práve píšem status o tom, na akej sme úžasnej večeri s kamarátmi. Čo si vravela?"

Vydržala až po nástup do metra na ceste domov. Všetky moje pokusy o konverzáciu umreli ešte v zárodku, a tak som sa opovážila vyloviť z kabelky knižku. Vtedy J. okamžite zdvihol zrak od mobilu a prevrátil očami. „ Nie aby si sa mi venovala, ako sa patrí, ale ty zasa márniš čas tými hlúposťami. " Tie hlúposti, to boli knihy. A písanie blogov po nociach. A starostlivo zapisované ľudové piesne. V podstate všetko, čo mám rada. „ Ako to, že tomu stále nerozumieš?" krútil hlavou. „ Zarobíš na tom? Nezarobíš. A navyše to ani nie je zábavné. Veď pri tom čítaní musíš rozmýšľať, prepána."

Ach, tak až vtedy som konečne pochopila definíciu zábavy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?