Darujem ti z lásky zemiak

Autor: Dominika Sakmárová | 20.2.2013 o 8:39 | (upravené 20.2.2013 o 9:03) Karma článku: 19,59 | Prečítané:  16896x

Keď som mala prvýkrát odísť na Taiwan, rodičia zalamovali rukami: „Veď tam zahynieš od hladu!" Hrdinsky som ich upokojovala, že vôbec nie som náročná. Dieťaťu z kopcov predsa stačia len tie najzákladnejšie jedlá - chlieb, zemiaky a mlieko...    Nuž, hádajte, čo sa na Taiwane dá najťažšie zohnať. Chlieb, zemiaky a mlieko. V tomto poradí.

 

Ľudia sa ma dookola pýtali, čo na Slovensku jedávame, a keď som im to vysvetľovala, tvárili sa neveriacky. Bodaj by nie, keď to, čo oni nazývali chlebom, chutilo ako nepodarená vianočka. Navyše ten akožechlieb mával podivné farby ako svetlofialová, bledooranžová alebo zelenkavá - to bol chlieb s príchuťou čaju, samozrejme. Kamarátky ho jedávali zásadne ako dezert, a zásadne s výčitkami svedomia, lebo vraj sa z neho ukrutne rýchlo priberá.

V supermarkete v oddelení mliečnych výrobkob boli dva druhy mlieka, ktoré chutilo ako voda, jeden druh plátkového syra a dva druhy jogurtov. Občas bývalo maslo, ale iba slané, a jakživ sa nedalo s tým sladkým akožechlebom jesť. To bolo celé slávne mliečne oddelenie. Zmestilo sa na jeden maličký regál.

(Výpravy do supermarketov pre mňa bývali vždy dobrodružné. Jednoznačne najdobrodružnejším bolo hľadanie tampónov. To sa ukázalo byť skutočnou výzvou, lebo očividne bolo úpornou snahou všetkých zamestnancov, aby to jediné balenie, ktoré mali, ukryli čo najvyššie a úplne mimo dohľadu. Také veci predsa nemá byť vidieť, a kamarátky sa červenali, len keď som to spomenula. Európska výška mi vtedy veľmi pomohla.)

Bola som z toho smutná a bolo to na mne vidieť. Myslím, kvôli jedlu, nie kvôli tampónom. Akoby to nestačilo, v každom liste a telefonáte z domova sa mi blízki nezabudli zveriť s farbistým popisom toho, čo mali na večeru, aké to bolo chutné, a že by som si určite pochutila aj ja. Doteraz neviem, či mi to malo vylepšiť náladu, alebo to bola úmyselná krutosť.

Potom som jedného dňa prišla do školy, a tam ma čakal zemiak. Jeden jediný zemiak previazaný mašličkou, a za zemiakom nastúpených v rade zopár desiatok spolužiakov, s úsmevmi od ucha k uchu.

„ Domi, ty si vždy tak básnila o zemiakoch, tak sme ti jeden zohnali ako darček!"

Skoro mi vyhŕkli slzy, aké to bolo milé gesto. S bázňou som zemiak vzala a uložila na čestné miesto. Aj by som ho bola uvarila, ale nemali sme kuchyňu. V celom našom obytnom dome nebola jediná kuchyňa, však načo aj. Miesta je málo, varenie zaberá zbytočne veľa času, kto by sa ním trápil, keď v reštaurácii sa dá aj tak najesť omnoho lacnejšie. Moja známa C., matka dvoch detí, v byte síce kuchyňu mala, ale iba na parádu. Nezabudla sa mi popýšiť tým, že zásadne nevarí. Keď jej detičky večer prišli zo školy, obratom ich poslala naspäť na ulicu kúpiť si jedlo. Deti sa po chvíli vrátili s večerou. Mladší zo synov potiahol mamu za rukáv, že veľký kus mäsa nerozhryzie. Nato C. pohotovo vzala nožnice a postrihala mäsko na drobné kúsky. A večera bola vybavená.

Príbeh zemiaku napokon skončil tragicky. Jeden celý deň som sa naň striedavo s bázňou a bezradne dívala. A potom som sa zrazu kamsi otočila, a zemiak z hodiny na hodinu splesnivel strašným spôsobom, ako je možné len v subtrópoch. Odohnala som z neho zopár jašteričiek a hemžiaci sa hmyz, a slávnostne som ho vyhodila.

 

A tak som sa prispôsobila. V reštauráciách som najprv vyberala jedlá naslepo (skúsiť treba všetko, vravela som si). Potom mi bývalo strašne zle, a tak som začala prácne študovať jedálne lístky. Vždy som ako prvé vylúčila tie jedlá, ktoré mali v názve znak pre hmyz. Väčšinou to bývali ustrice a krevety, ale - ach, zradná čínština, mohol to byť aj med. Alebo had, alebo šváb. Šváby zvyčajne na tanieri neponúkali, ale občas sa priplietli, ako ten chudák naposledy. Teda neviem, či sa tá vypasená potvora dala nazvať chudákom. Vyliezol na stôl deduškovi v mojej obľúbenej reštaurácii, práve keď rukami miesil cesto na pirôžky. Holou rukou švába pripučil, a pokračoval v miesení cesta, akoby sa nechumelilo.

 

Potom sme raz s  J. a A. dostali pozvanie na jednu oficiálnu večeru. Tí dvaja okamžite súhlasili aj za mňa, a nikomu neprekážalo, že reštaurácia je v meste vzdialenom štyri hodiny cesty. Ale J. to ospravedlňoval tým, že je to vychýrený podnik, kde podávajú tradičné jedlá domorodcov, a čo by predsa Taiwanci neurobili kvôli jedlu.

Náš autobus stúpal do hôr k dedinám domorodcov, a A. mi opisovala, ako práve do týhto kopcov chodievali s rodinou na túry.  Ako býva zvykom, nabalili so sebou hrnce, panvice, misky, taniere, prenosné variče a hromadu jedla, a s týmto nákladom vyšli na kopec. Tam to všetko rozložili, uvarili na variči obed, najedli sa, a pobrali sa domov. Turistika.  A. nevedela pochopiť, prečo by si ľudia do hôr mali niesť nejakú zabalenú desiatu. „ A čo potom v tých horách robíte?"

Po tomto vysvetlení sa mi už nezdalo podivné, že za jedlom cestujeme tak ďaleko. Na Taiwane je jedlo ako cieľ cestovania úplne logická vec.

Ako obyčajne, nik sa ma nepýtal, čo si dám. A objednali mi pečené divé holuby, lebo to vraj musím ochutnať. Tie holúbätká mali mäsa tak na dve sústa, a ešte sa na mňa žalostne dívali mŕtvymi očami. Prísediaci boli pobúrení, že som na tanieri nechala nezjedené hlavičky so zobáčikmi.

Ako obyčajne, po večeri začali ostatní hostia snovať dobrodružné plány o návšteve Slovenska. „ Čo teda u vás jedávate? Ach, nerastie tam ryža? A čo potom jedávate ako prílohu? Zemiaky? Ale veď z toho sa hrozne priberá. To je neakceptovateľné!" „ A máte aspoň instantné rezance?" pýtal sa ktosi ďalší. Keď som ich ubezpečila, že máme, spokojne pokyvkali hlavami a prehlásili, že v tom prípade teda môžu Slovensko navštíviť.

 

Už bol neskorý večer, keď sme vyšli z reštaurácie von. V záhrade naokolo boli rozmiestnené klietky s domácimi zvieratami, ako atrakcia pre turistov. Pobehovalo tam niekoľko králikov solídnej veľkosti, tak som podotkla, že by som si dala králičiu polievku, a vyslúžila som si pohľady plné opovrhnutia.

„ U vás sa jedia králiky? Prepána, to je ale nekultúrne, veď to sú domáci miláčikovia!" pohoršovali sa dámy.

„ Však u vás sa jedia psy." (a všetky druhy hmyzu, chcela som dodať, ale prerušili ma)

„ No tak to pozor!" ohradili sa. „ Psov jedia iba barbari. Čiže Číňania a Kórejci," celkom bez hanby zagánili na môjho kórejského kamaráta, ktorý tam zhodou náhod bol, „ ale my na Taiwane v žiadnom prípade!" Vymenili si medzi sebou pohoršené pohľady, a bolo jasné, že na Slovensko už teda nepôjdu.

Kórejský kamarát nevyzeral, že by sa ho to dotklo. Ale možno to bolo aj tým, že po čínsky až tak dobre nerozumel.

„ Príď ma raz navštíviť, a dáme si polievku z králika," pošepkala som mu.

Tvár sa mu rozžiarila od radosti. „ A ja ti spravím polievku s psím mäsom. Pokojne aj hneď, ako sa vrátime. Len musím zohnať materiál, rozumieš," žmurkol na mňa.

Takže rozumel. Snažila som sa o úprimný úsmev. Materiál??

Potom celú cestu pokukoval po túlavých psoch v uliciach, ja som nevedela, či sa mám smiať alebo strachovať, čo ma čaká, ale predsa len - v ten večer sme si my dvaja barbari najväčšmi rozumeli a bolo nám dobre.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?