O krvi, láske a bábikách

Autor: Dominika Sakmárová | 14.2.2013 o 8:29 | Karma článku: 19,05 | Prečítané:  13296x

Zamyslene som sa dívala von oknom, a premýšľala o láske. Oknom sa to totiž všetko začalo... Prišla som, a ako darček som pre J. vyrobila handrovú bábiku do okna. Je to japonský zvyk. Také usmievavé bábiky sa do okien vešajú, aby privolali pekné počasie.  Spolu sme ju zavesili, usmievali sme sa na seba ako tie bábiky, a asi to fungovalo, lebo odvtedy slnko svietilo v jednom kuse.

Ja som vyrábala bábiky, J. mi skladal ruže z obrúskov a zvieratká z obalov od cukríkov, a slnko neprestávalo svietiť. A teraz som namiesto toho sedela a dívala sa na M., ako balí kôpku valentínskych darčekov pre svojho frajera.

„ Ukáž, pomôžem ti,“ natiahla som sa k jednému z darčekov a dala sa zlupovať z neho cenovku.

„ Prepána, to tam nechaj!“ vytrhla mi M. hračku z rúk. „ Musí predsa vedieť, koľko to stálo!“

Začudovane som sa na ňu zadívala, a ona prevrátila očami. „ Vy v tej Európe ničomu nerozumiete.  Chlap predsa musí zistiť, koľko som pre neho utratila peňazí, aby mi o mesiac, na Druhého Valentína mohol kúpiť primerane drahý darček.“

„ Primerane, to značí dva- až trikrát drahší, než darček na Západného Valentína, aspoň u nás v Japonsku to tak chodí,“  zapojila sa do debaty Y. „ Keby mi dal darček v rovnakej hodnote, to by znamenalo, že ma má rád iba ako kamarátku.“

„ Takže on ťa dnes obdaruje, pozve ťa na večeru a do kina a čo ja viem kam ešte, a o mesiac na Druhého Valentína celú tú procedúru zopakuje, ale ešte s trikrát drahším darčekom?“ vyzvedala som.

„ Áno,“ nadšene prikyvovala M., „ a potom v lete na Čínskeho Valentína znova. Mať frajera je super, nie?“

Mať frajera je super, musela som sama sebe pripomínať  potom neskôr, keď papierové ruže a zvieratká dávno upadli do zabudnutia. Vtedy, keď sme s J. kráčali po ulici, a už tretí deň v jednom kuse omieľal, akú skvelú slávnostnú večeru pre nás zorganizoval.

„ Ale nezabudni si vziať ten prsteň, čo som ti daroval na narodeniny,“ pripomínal mi už štvrtýkrát. „ Alebo radšej si vezmi oba. Budú tam samé významné osobnosti, musia vidieť, ako sa o teba starám. K nemu si vezmeš tie žlté šaty. Vlastne počkaj, radšej nie, tie sú príliš krátke. Priťahovala by si pozornosť.  Alebo, „ zamyslel sa znova, „ vezmi si ich, veď tam budem tiež, budem mať všetko pod kontrolou.“

„ Ale J.,“ zamraučala som, „ musí to byť?  Prosím, žiadne ďalšie darčeky, dobre? Ja nič nepotrebujem. A hlavne nie šperky, aj tak ich vôbec neno- “

„ Aj teraz máš sukňu,“ skočil mi do reči, nevnímajúc, čo hovorím. „ Načo nosíš tie sukne? Aha, ako sa na teba pozerajú! Aha!! Videla si tamtoho chlapa? Čo si to dovoľuje, tak sa pozerať?!“

„ Je štyridsať stupňov,“ pripomenula som mu. „ A každý sa na mňa díva, lebo som beloška.“

„ Vy v tej Európe ničomu nerozumiete,“ precedil pomedzi zuby. „ Mám ho ísť zbiť? Mám??“

„ Nech sa páči,“ s ľadovým pokojom som založila ruky.  J. mal sotva päťdesiat kíl aj s topánkami, a ten nevinný okoloidúci vyzeral ešte o desať kíl útlejší. Takú bitku dvoch vrabčiakov by som chcela vidieť.

„ Teda...“ odfrkol J. nahnevane, „ nejdem, že si to ty. Ale ten chlap ani nevie, aké mal dnes šťastie.“

 

Bitku som vtedy na Taiwane ešte nevidela.  Ale myslela som si, že ľudia sa tam asi mlátia dosť často, podľa tých hrôzostrašných krvavých škvŕn, ktoré som ráno vídavala na cestách a chodníkoch. Nepýtala som sa, lebo niekedy je lepšie sa nepýtať.

Nepýtala som sa ani vtedy, keď sme na skútri uháňali okolo polí, a popri ceste sme míňali malé presklené búdky.  Sedeli v nich dievčatá nalíčene tak výrazne, ako som nevidela ani v nočnom klube. Obyčajne mávali oblečené blúzky s obrovským výstrihom (a sukničky také krátke, že keby boli moje, J. by so mnou prerušil všetky kontakty), vystavovali na obdiv štíhle nožičky za sklom, a len čo pri búdke zastavil nejaký chlap na skútri, bleskovo nahodili prvotriedny úsmev.

No čo, každá si hľadá frajera iným spôsobom, myslela som si, a taktne odvracala zrak.

Keď som sa to raz odvážila spomenúť J., okamžite sa rozosmial, a vysvetlil mi, že tie dievčatá predávajú betelové oriešky.  Obzvlášť vodiči majú betel veľmi v obľube, jeho žuvanie vraj dodáva energiu a kreativitu a svieži dych. A strašné ochorenia ústnej dutiny, ale to J. nespomenul. Sliny od betelu sú jasnočervené, vyzerajú na chodníku ako krv, vysvetľoval ďalej. Vyzerá to tak nechutne, že sa ani nečudujem, že za pľuvanie na chodník sa udeľujú pokuty.

Tak nie frajeri, ale biznis – to je pre Taiwan také typické. Všetko je v podstate biznis, aj Západný Valentín, Druhý Valentín a Čínsky Valentín. Smutne som spomínala na papierové ruže – jednako to bol pre mňa najkrajší darček.

*

Príchod ďalšieho Valentína by som si ani nebola všimla. Doma ho všetci ignorovali, a J. ma sotva vnímal, keď som ho videla na obrazovke. Večne sa skláňal nad stolom nad niečím dôležitým a iste kúzelníckym, lebo mi to nechcel ukázať. Preto som bola neobyčajne prekvapená, keď som dostala poštou sklenenú zaváraninovú fľašu.

„ Asi ti poslal lekvár,“ okomentovala spolubývajúca. „ To bude nejaká zložitá metafora. Chápeš, o sladkej láske alebo také niečo.“

Zvedavo som fľašu otvorila... a vysypali sa z nej drobné papierové zvieratká. Boli to origami žeriavy, drobučké ako centové mince, a bolo ich rovných tisíc. Počítala som to.

Na priloženom liste stálo zopár jednoduchých viet: Podľa legendy tisíc papierových žeriavov ti splní jedno želanie. Teraz si teda môžeš želať, čo len chceš.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?