Saláma? Áno, chcem !

Autor: Dominika Sakmárová | 6.2.2013 o 8:05 | Karma článku: 20,53 | Prečítané:  12349x

Dosť bolo o Ázii.  Akoby aj nie – tak dobre sa mi podarilo spropagovať Slovensko, že si moji kamaráti začali jeden po druhom kupovať letenky.  Do tej krajiny, ktorú si mýlili so Sovietskym zväzom, lebo to znie podobne, a vôbec pritom nevadilo, že Sovietsky zväz už neexistuje. Však aj Slovensko bolo pre bežného Taiwanca také bezvýznamné, ako keby ani neexistovalo.

Keď som doma oznámila tú novinu, dívali sa na mňa znepokojene. „ Nič sa nebojte,“  prehlasovala som veselo, „všetko dobre dopadne, oni sa tu nestratia.“  Pripomínala som im, ako som sa jedného dňa zbalila a jednoducho odišla z dediny rovno do Číny. Keď som takú zmenu zvládla ja, musia to zvládnuť aj kamaráti zo svetovej metropoly.  Určite sú ešte viac pripravení do života, než som bola ja. Veľmi rýchlo sa ukázalo, aký to bol naivný predpoklad.

Ja som aspoň tušila, že ma čakajú paličky a ryža a veľa, veľa ľudí na každom kroku .  Oni asi celkom netušili.  Aspoň tak som uvažovala, keď konečne dorazili.  Sotva sme prekročili slovenské hranice, už ma  A. poťahovala za rukáv:
„ Domi, a kam išli všetci ľudia?“

Vysvetlila som jej, že tu žije trocha menej ľudí, než na Taiwane, a že v meste ich určite bude viac. Ale môj domov asi nie je veľmi reprezentatívna vzorka krajiny, lebo cestou cez celé mesto sme narátali presne štyroch ľudí. A. chcela zastaviť a vyfotiť si tie prázdne ulice, lebo toto jej vraj doma nikto neuverí.

 

Tak sa jedného rána Taiwanci ocitli na Slovensku. Presnejšie za naším jedálenským stolom, ktorý sa len tak prehýbal pod ťarchou domácich lahôdok. Ale oni sa ničoho nedotkli, len sa zmätene dívali na seba navzájom a potom na mňa.

Nevedela som, čo presne nie je v poriadku.

„ Aha, tu máte chlieb, tu je maslo, lekvár, med... ponúknite sa, čím chcete.“

Neponúkli sa. Netušili, ako dostať maslo na chlieb. Názorne som im predviedla použitie príborového nožíka,  ale i tak dali prednosť naberaniu lyžičkou. Nakoniec jedli iba ten lekvár samotný rovno z fľaše.

„ Pokojne si na ten chlieb ešte niečo daj,“  radila som V., a cítila som sa ako učiteľka v škôlke.   „ Nehanbi sa, skombinuj, čo sa ti páči.“  Po dlhom ochutnávaní skombinoval  lekvár a šunku. Ako inak.

A. si na druhý deň vzala moje pobádanie k srdcu, energicky si nakládla do hovädzieho vývaru kopu mrkvového šalátu, a pochvaľovala si, aká je naša národná kuchyňa neobyčajne chutná.

Nakoniec som sa s jedlom nemusela trápiť až tak dlho. Spasila ma saláma. Odkedy kamaráti objavili slovenskú salámu, pýtali si ju ku všetkému, vrátane polievky. Nebolo im treba ani chlieb, ani nič iné, mohla som odložiť všetky jogurty aj džemy, ktorých sa nikto viac nedotkol, keď sa na stole objavila saláma.  Vyhrala na celej čiare.  Vlastne saláma bolo tuším hneď druhé slovo, ktoré sa naučili. Tým prvým bolo zima.

 

Ukázalo sa, že saláma zima na vyjadrenie úplne nestačili, a tak som kdesi vyhrabala a oprášila šlabikáre a písanky z prvého ročníka, a dali sme sa spolu do učenia slovenčiny.  Trvali na tom, že sa predsa musia vedieť dorozumieť, lebo naša krajina je úžasná, ľudia sú úžasní, a oni ich chcú všetkých spoznať a rozprávať sa s nimi. Ešte v ten deň na celú ulicu vykrikovali na ľudí bez rozdielu veku a pohlavia:  „Dobrý deň, teta!“

Učiť ich po slovensky sa mi videlo ako veľmi dobrý nápad. To bola ďalšia zásadná chyba. Začali sme totiž len niekoľkými jednoduchými frázami – Ahoj, ako sa máš? Volám sa....  Nevýhody tohto plánu som si uvedomila až vo chvíli, keď sme sa pobrali na zoznamovaciu oslavu s východniarskym príbuzenstvom, lebo však hostí bolo treba patrične privítať.  Sotva sme za sebou zavreli dvere, ktosi už vyťahoval fľašku znamenitej hruškovice. Chcela som nenápadne podotknúť, že to možno nebude dobrý nápad, ale moji kamaráti už nadšene kvičali tých pár slovenských slov, ktoré vedeli: „Áno! Chcem!“

To na východe nikdy nie je správna fráza, ani pre Slováka, nieto pre útlych Taiwancov.  Za pár hodín už boli všetci prekrstení írečitými slovenskými menami, naučili sa životne dôležité frázy ako na zdravie ši šaľeny? s bezchybným východniarskym prízvukom...  a zrazu len som ich podopierala cestou domov a nevedela som, či sa mám smiať alebo plakať. Vtedy mi prišlo vhod, že ulice sú také prázdne.

Rodičia vo dverách synchrónne zdvihli obočie vo vyčítavom pohľade.
„ Ja za to nemôžem,“ bránila som sa. „ To samo... tak vyplynulo zo situácie...“

„ Áno! Chcem!“  zamrmlal V. a nahlas zaštikútal.

 

„ Áno! Chcem,“  prikyvovali jeden za druhým,  a ja som z batoha vyberala ďalšiu desiatu so salámou. Terigali sme sa práve na nejaký hrad, a všetci naokolo na nás civeli.  Azda si to kamaráti vyložili po svojom, lebo už bohviekoľký deň nadšene opakovali: „ U vás sú všetci ľudia takí milí! “ Práve vtedy po nich začali nejaké deti pokrikovať: „ Konnichiwa! Konnichiwa!“

A. sa čudovala: „ Prečo sa nám zdravia po japonsky? Veď na prvý pohľad vidno, že sme z Taiwanu.“

Spomenula som si, ako ma každý druhý deň ľudia na Taiwane presviedčali , že vyzerám ako tá a tá modelka / postava vo filme / žena v časopise. A bolo jedno, že to boli ženy plnoštíhle, čiernovlasé, s olivovou pleťou. Jedinú podobu som videla v tom, že to boli tiež belošky.  Akoby ti z oka vypadli ! dušovali sa taiwanské tetušky, babičky a dievčatá, pchajúc mi časopisy rovno pod nos. Niekedy dokonca obrázky rovno vystrihovali a dávali mi ich na pamiatku.

„ Jasné, vidno to na prvý pohľad,“ zahundrala som, vyťahujúc ďalšiu salámu.

 

Keď sme odchádzali z toho miesta domov, museli sme autom prejsť cez nejakú osadu. Stačilo, aby sme trocha spomalili, a auto razom obstal kŕdeľ počerných detí.  Tak, a ospevovanie krás Slovenska sa práve skončilo, pomyslela som si zronene. Čo si len teraz pomyslia...

„ Aha!“ rozplývala sa A. „ Aj oni zbadali, že sme cudzinci, a dokonca za nami aj utekajú, akí sú zvedaví, no to je roztomilé ! Vy tu máte takých priateľských ľudí ! Ja by som veru chcela v takej krajine žiť!“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?