O prikyvovaní a strate tváre

Autor: Dominika Sakmárová | 30.4.2012 o 8:17 | (upravené 30.4.2012 o 8:29) Karma článku: 23,63 | Prečítané:  11219x

Už neviem celkom presne, kedy sa všetko začalo komplikovať. Niežeby teda čínština bola niekedy jednoduchá. Ale pre človeka to nie je veľká motivácia, keď sa začne učiť cudzí jazyk, a dozvie sa, že v ňom neexistujú slová „áno" a „nie".  Darmo, že odvtedy sa moja slovná zásoba rozširovala - ale s porozumením to išlo dolu vodou.

Po čínsky sa nedá všeobecne vyjadriť áno alebo nie. Najbližšie možné alternatívy sú (áno) správne alebo (áno) je to tak. Kým som si na to zvykla, tak som skrátka prikyvovala alebo krútila hlavou. Hoci, ani s prikyvovaním to nebolo také jednoduché.  Ja som sa pýtala, ľudia prikyvovali . Ešte aj s úsmevom, žiaden problém. A potom som zrazu zistila, že nedodržali nič z toho, na čo mi tak horlivo pritakávali.

Tak som sa začala znepokojene vypytovať.

„ Čo to znamená, keď prikyvuješ?" vyzvedala som.

„ Myslím tým, že ťa vnímam, že ťa počúvam... a že rozumiem, čo mi chceš povedať. Ale to predsa neznamená,  že spravím, o čo ma prosíš," znela odpoveď.

Odvtedy som veľmi dôrazne od každého vyžadovala, aby mi  výslovne sľúbil, že spraví, o čo ho žiadam. A aj to som bola celkom naivná.  Vypočula som si stovky kvetnatých fráz , neurčitých odpovedí, vyhýbavých reakcií a šikovných kľučiek - krásny príklad toho, ako sa niečo dá prenádherne opísať, a vyhnúť sa akejkoľvek určitej odpovedi.  Základom je veľa sa usmievať, veľa prikyvovať. Urobiť dobrý dojem.

Podstatné bolo, aby všetko vyzeralo pekne a bezproblémovo. A keď niečo náhodou bezproblémové nebolo, tak sa stačilo tváriť, že to bezproblémové je.

Mala som spolubývajúcu Japonku, a za pol roka, čo sme spolu bývali, som o nej nevedela takmer nič. Prvé tri mesiace to bolo preto, že nevedela  po čínsky ani slovo. Potom sa rozprávať naučila - ale aj tak nikdy nepovedala, čo si skutočne myslela.  Keď sme cestovali po krajine,  nikdy proti ničomu nenamietala, nikdy nepožiadala, aby sme zastavili, a potom tichučko a spôsobne grcala do sáčka.

Ani na izbe jej nikdy nič neprekážalo (a potom z klimatizácie prechladla), nikdy nebola unavená (a potom som ju v noci súcitne zakrývala dekou, keď zaspala pri stole na poznámkach z čínštiny). Keď som ju ráno videla ležať  na stole, s peračníkom otlačeným na jednom líci, zo súcitu som jej priniesla horúcu kávu a prebudila ju, aby nezmeškala vyučovanie. Potom sa predo mnou vždy tvárila previnilo a zahanbene. Očividne tým, že som ju videla v takomto stave, predo mnou stratila tvár.

Zachovať si tvár, to je totiž úplne zásadná záležitosť. Neovládam toto komplikované umenie do detailov, ale už som zistila, že v škole sa netreba hlásiť, ani sa na nič vypytovať. To by bola hanba, keby študent odpovedal nesprávne! Keď sa na konci hodiny učiteľka pýta,  či všetci rozumejú, treba prikyvovať. Veď predsa nikto nemôže priznať, že nechápe. Ešte aj pri rozdávaní testov si nás volali učitelia jedného po druhom k sebe, aby náhodou niekto iný nezazrel, akú známku sme dostali.

Viac ako v škole som sa naučila mimo školy. Nič nesmiem povedať priamo, obzvlášť nič negatívne.  Namiesto toho treba povedať magické frázy ako uvidíme (=nie), porozmýšľam o tom (=nie),  áno, ale... (=nie), znie to ako zaujímavý nápad (=vôbec nie), ozvi sa mi a pripomeň mi to (=neopováž sa ma s tým ešte niekedy otravovať).

Niekedy dávno som si myslela, že my ženy sme komplikované. Na Taiwane som sa však ja začala cítiť ako chlap. J. bol na komplikovanosť absolútnym expertom.

„ Dnes idem na firemnú párty."

Ticho.

„ Chceš, aby som išla s tebou? Alebo prečo mi to hovoríš?" hádala som.

„ Nie, samozrejme, že nemusíš ísť, to je v poriadku."

Pár minút po odchode nasledoval telefonát s výčitkou, aká som necitlivá a nechápavá, aké to bude spoločensky neprijateľné, že tam príde sám, a čo si o ňom ľudia pomyslia.

(Zvláštne, ale nepadlo ani jedno slovo o tom, či by ho vlastne  potešilo, keby som išla s ním. Dôležité bolo iba to, aký urobí dojem na iných.)

Reagovala som vtedy celkom netaiwansky a priamo. Veru veru, neviem , či z tej mojej tváre ešte niečo zostalo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?