Ako som sa strácala

Autor: Dominika Sakmárová | 13.4.2012 o 7:47 | (upravené 13.4.2012 o 7:55) Karma článku: 22,74 | Prečítané:  10727x

„ A to sa v tej Číne nestratíš?"  pýtali sa ma ľudia všetkých vekových kategórií. „ Prečo by som sa akože mala stratiť?" smiala som sa. „ Veď sa predsa dorozumiem, keby niečo." To som vtedy zrejme ukážkovo zariekla, pretože svoj pobyt na taiwanskej pôde som začala úplne neslávne.

Len čo som priletela, začala som sa svojou školáckou čínštinou pýtať, kde je metro. Absolútne nikto mi nerozumel, už som začínala byť zúfalá, že som sa vlastne po čínsky nič nenaučila. Vtip bol v tom, že niektoré slová sa povedia v Číne a na Taiwane odlišne - a ako na potvoru, medzi ne patrí aj slovo metro.  Dlho som blúdila, kým som sa znova zorientovala.

Stratiť sa dá iste všade. Ale ide o to, ako to urobiť so štýlom. Napríklad, raz som priletela do Číny, suverénne som vykročila do príletovej haly a vyhliadala transparent so svojím menom.

Neviem, prečo sa ľudia tak veľmi hanbia robiť transparenty. Náhodou, keď som sa vrátila domov z Taiwanu, tak sestrička mi vyrobila hneď štyri. Okrem jedného veľkolepého na letisku, všetky zvyšné tri rozvešala z vonkajšej strany na dom, aby boli na výhľad celej ulici.

Ale vtedy v Číne sa žiaden transparent sa nekonal. Ani tabuľa. Ani len malá tabuľôčka, ani kancelársky papier, nič. To už som bola trocha neistá, tak som zavolala človeku, ktorý ma mal prísť vyzdvihnúť, kde sa nachádza. V príletovej hale, tvrdil mi. No veď aj ja tu som, tak ako to, že sa nevidíme? Kde presne stojíte? Ste pred tabuľou s príletmi? Áno! Ja tu stojím tiež!

No však som pri tej tabuli stála, len v celkom inom meste. Konkrétne asi tisíc kilometrov severnejšie, než som mala byť. To sa stáva.

Stalo sa mi aj to, ako sme sa s kamarátmi odviezli na Taiwane vlakom celkom iným smerom než sme mali, a zostali sme trčať na konečnej zastávke o druhej ráno niekde uprostred poľa. Sprievodca sa z nás vtedy schuti smial. Ale zato nás nechal zadarmo odviezť sa najbližším vlakom, ktorý šiel opačným smerom.

V meste som sa stratila toľkokrát, že to ani nepočítam. Totiž vždy sa našiel niekto, kto bol veľmi ochotný poradiť, kadiaľ sa mám vybrať. Ale keď ma traja ľudia po sebe poslali celkom rozdielnym smerom, prepadlo ma podozrenie, že tí ľudia vlastne vôbec netušia, kam treba ísť, a tak si radšej vymýšľali. Ale boli milí a usmievaví, to im musím nechať.

Raz som sa stratila už po zotmení - niežeby som chodievala vonku po nociach, ale stmievalo sa pravidelne po šiestej hodine večer. Navyše ešte pršalo, potme všetko vyzeralo úplne inak než obyčajne, a ja som stratila orientáciu. Cesty boli prázdne, len oproti mne kráčala tmavá postava. V inej krajine by som sa možno bola bála.

Ale tu na Taiwane... z tmavej postavy sa vykľul mladík, ktorý hneď podotkol, že vyzerám, akoby som sa stratila a potrebovala  pomoc. Ani som sa nestihla brániť, prichýlil ma pod dáždnik a vyhlásil, že ma dovedie, kam potrebujem ísť.  Po chvíli cesty prehlásil:

„ Tu bývam... vlastne som sa vracal domov, aby som doniesol večeru. Tak vieš čo, ja vybehnem hore odniesť, čo treba, ale hneď sa vrátim. Určite tu na mňa počkaj, hlavne nechoď nikde sama," povedal dôrazne aj napriek mojim chabým protestom. Naozaj po minúte vybehol von, priniesol ešte jeden dáždnik, a odprevadil ma na autobusovú zastávku. Ponúkol sa, že pôjde so mnou aj autobusom, ale ubezpečila som ho, že to zvládnem.

Kamkoľvek som potrebovala ísť, vždy sa našiel niekto, kto ma navigoval, poradil, s krikom zastavil autobus, aby som stihla nastúpiť, zmeškal svoje metro, aby mi ukázal, na ktorú linku mám nastúpiť ja. Niektorí nadšenci používali angličtinu s takým strašným prízvukom, až som si myslela, že rozprávajú po čínsky, a čudovala som sa, prečo im nerozumiem. Staručké babičky mi zasa zanietene podávali inštrukcie v taiwančine, aj keď som im nerozumela ani slovo. Všade som sa stretla s ochotou a úsmevom.

Spomenula som si na jednu mladučkú Taiwanku, ktorá cestovala po Slovensku. Stretla som ju v práci, celú zašpinenú od cigánskych gombíkov a blata. Vraj nevedela, kde má vystúpiť z autobusu, a nikto jej nebol ochotný poradiť, tak sa brodila asi päť kilometrov zablatenými poľami a lesom.  Vlastne veľakrát sme už s rodinou rozvážali náhodne pozberaných stratených ázijských turistov, lebo nám ich bolo ľúto. Všetci sa tvárili veľmi prekvapene, že sa našiel niekto ochotný poradiť im. Kolektívne som sa vtedy hanbila za náš národ, pretože keby sa tak zachovali oni ku mne, tak by som už dávno hnila v taiwanskej džungli.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?