O hľadaní pokladov

Autor: Dominika Sakmárová | 4.4.2012 o 8:15 | (upravené 4.4.2012 o 8:23) Karma článku: 22,84 | Prečítané:  7454x

Na univerzite sa veľmi dbá na sociálny život.  U Taiwancov je to pochopiteľné a prirodzené. No a v prípade nás cudzincov, nič nesmelo ostať na náhode. Bolo nám oznámené, že okrem povinných a nepovinných predmetov sa musíme pridať aspoň do jedného školského klubu.

Usilovala som sa tomu vyhnúť, ako sa dalo. Po niekoľkých dňoch ma zahnali do kúta výchovné poradkyne - krútili hlavami a vyjadrovali nespokojnosť. „ To jednoducho nejde, aby si nepatrila do žiadneho klubu."

„ A nedá sa to aspoň odložiť na iný semester?" vyzvedala som - s nádejou, že časom sa na všetko zabudne.

„ Ale veď máme také zaujímavé kluby! Nechceš napríklad chodiť na šerm?  Alebo nepridáš sa do klubu Hľadačov pokladov?"

Monumentálny plagát Klubu Hľadačov pokladov som na chodbe míňala každý deň, ak som sa mu nemohla vyhnúť. Boli na ňom staré mince a kopy zlata, nakreslené takými pestrými farbami, až ma to desilo . Istý čas som zo zvedavosti uvažovala, že sa do klubu pridám, iba preto, aby som zistila, kde v tejto betónovej džungli sa nejaký zlatý poklad dá nájsť.

Všetko je tu zabetónované. Tí šťastnejší ľudia, ktorí majú vlastný dvor, si ho už dávno od radosti vykachličkovali. Samozrejme, že som proti tomu bojovala, napríklad keď som si do izby prepašovala malú rastlinku v črepníčku, ale iba čo som dostala krik, vraj čo budem lákať do izby všelijakú háveď, a keď chcem prírodu, tak mám ísť do parku. Však nakoniec som v tom parku aj strávila viac času, než v izbe.

Poučenie: Keď sa treba niečomu vyhýbať, tak je to špina, háveď , čokoľvek, čo sa neligotá, je to staré, rozpadnuté, zaprášené - pričom na takmer všetko priamo z prírody sa pozeralo s nedôverou. Keď som si kupovala banány, tak mi ich v stánku hneď aj ošúpali, darmo som sa bránila. Inokedy som zasa stretla pouličných predavačov. Postávali pri aute, ktoré malo vlečku doplna naloženú kokosovými orechmi. Predavači ich šikovne otvárali a prelievali šťavu do malých fľašiek.

„ Môžete mi dať prosím, ten orech? Ja si neprosím fľašku!"

„ Orech?" pozreli sa na seba. „Ale načo?"

„ No, veď ho otvoríte, a ja tú šťavu rovno vypijem, nie?"

Usilovali sa ma presvedčiť, že žiadny normálny človek predsa neuprednostní nejaký lepkavý, krivoľaký orech pred úžasnou, blýskavou umelohmotnou fľaškou. Neuspela som.

Neošúpané banány a kokosové orechy sú teda out.

Tak som premýšľala,  čo by sa stalo, keby hľadači pokladov v ich klube naozaj niečo našli. Asi by ten poklad  všetci znechutene nechali na mieste, lebo by bol špinavý od hliny, starý a nemoderný. Asi to je dôvod, prečo sú krásne staré chrámy tak zohyzdené blikajúcimi svetielkami , tabuľami s digitálnymi nápismi a televíznymi obrazovkami.

Klub hľadačov pokladov som nakoniec zamietla. Rovnako ako všetky ostatné kluby. Ani mi nebolo ľúto. Kluby samotné by mi nevadili, ale pri predstave, čo by som v nich musela väčšinu času robiť, mi vstávali vlasy dupkom.

„ Och, to by bolo super, keby sme chodili do klubu spolu," vravela mi spolužiačka zanietene, „ale v tom mojom by ťa to asi nebavilo. Vieš, my máme klub Ľudí z mestečka Y. Všetci pochádzame odtiaľ."

„ A čo v tom klube teda robíte?" dumala som.

„ No... spoznávame sa."

„ Počkaj, ale keď ste všetci z jedného mestečka, tak už ste sa poznali aj predtým, nie?"

„ No áno," povedala, akoby ju to samu prekvapilo.  „ Ale keď máme klub, tak je to oficiálnejšie. Chápeš, máme aj svoje odznaky a tričká! Super, nie?"

A presne toto bol koreň celého problému. Ja by som spokojne chodila aj šermovať, aj vykopávať poklady v betóne. Ale nedokázala by som stáť na ulici v klubovom tričku, vykrikovať nahlas klubový pokrik, tancovať klubový tanec, rozdávať klubové letáčiky a tváriť sa strašne nadšene. Ja dokážem zahrať veľa vecí, ale toto mi nikdy nešlo.

Možno preto som svojho času v Číne musela opakovať jeden záber pre televíziu toľkokrát za sebou, lebo nikdy som sa podľa nich netvárila dosť nadšene. Vraj myslite predsa na Čínu! Myslite na túto úžasnú krajinu a na to, ako ste radi, že tu ste!

Presne takto to v kluboch chodievalo. Verím, že vykonávali aj nejaké zmysluplné aktivity, ale iste niekde v skrytosti. Zato každý deň sa ma snažili naverbovať na chodbách, po ceste aj pri obede. Klub zásadne vlastnil megafón a obrovské množstvo krikľavých vlajočiek. Také neúnosné množstvo hluku a farieb zrejme malo potenciálne obete úplne ochromiť. Tie slabšie povahy sa potom do klubov pridali, a o desiatej večer keď sa skončilo vyučovanie a všetky doučovania,  si na školských trávnikoch nacvičovali klubovú hymnu, klubový tanec s klubovým pokrikom, v klubových tričkách a klubových čiapkach.  Podstatné bolo, aby ich každý videl, že naozaj patria do nejakého klubu, a akí sú na to ohromne hrdí.

Naposledy ma prišli verbovať dve milé a upravené dievčatá z turistického klubu. Tak som sa nadchla a nahlas si zaspomínala, ako som v predškolskom veku trávila v prírode celé dni, jedla čokoľvek, čo spadlo na zem, vrátane hliny, piesku a drobných červíkov, a ako som sa hrala v blate. „ Mám teda k prírode fakt blízko." Dievčatá si vymenili vydesené pohľady a pobrali sa verbovať ďalej. Jedna z nich už v kabelke zúrivo lovila antibakteriálny gel. Ale odvtedy som od nich mala pokoj.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?