O smrkaní a rybích očiach

Autor: Dominika Sakmárová | 21.2.2012 o 11:04 | Karma článku: 22,83 | Prečítané:  7873x

Moji taiwanskí známi robili vždy všetko spolu, a v škole to platilo dvojnásobne. V jednom hlúčiku chodievali na obed, spolu sa prechádzali po chodbách, spolu odchádzali po vyučovaní na internát. „Vieš, ja keby som jedol sám, tak by mi ani nechutilo," krčil plecami kamarát.

Ja som nemala rada spoločné večere, hlavne nie tie oficiálne. Tie sa totiž odohrávali pri okrúhlych stoloch. Ja ako ľaváčka som si odmalička diplomaticky hľadala miesto na ľavej strane stola, aby som nikomu neprekážala. Okrúhle stoly boli mojím prekliatím, tam nebolo kde ujsť. Takže kým všetci okolo mňa boli svorne naklonení ku stolu, ja som si musela vziať tanier do dlaní a odsunúť si stoličku dozadu ako nejaký vydedenec. Ostatní zatiaľ svorne chlípali, trúsili omrvinky kade-tade, odgrgávali si, ako je dobrým zvykom, a hádzali kostičky a chrupky na obrus. Na jednej rodinnej večeri sa deti, dievčatká s ľubozvučnými menami Nini, Lulu, Ting-ting a Ruru vo veku od štyroch do osem rokov vážne pobili o to, kto bude môcť zjesť rybe oči. Napokon to vyriešili tak, že ich ponúkli mne. Ja viem, že deťom sa nemá nič odmietať, ale toto som prijať nemohla.

Každopádne aspoň v škole som chcela mať konečne pokoj od všetkého toho hluku, strkania a hlasného chlípania, tak som sa obyčajne na obed vytratila niekde do školských záhrad, ku jazierku s rybičkami a kvetinovými záhonmi. Tam som mala svoj pokoj. Asi štyri dni.

Potom sa z nejakého dôvodu spolužiaci začali trápiť o môj sociálny život. Neviem, či sa proti mne spikli, alebo každému ležalo na srdci moje dobro, ale začali ma všade nasledovať. Vždy sa našla nejaká dobrá duša, ktorá nástojila, že sa musíme ísť najesť spolu, že ma odprevadí do obchodu, domov, alebo na toaletu. Snažila som sa veľmi neprotestovať. Hlavne dievčatá len tak žiarili radosťou z dobrého skutku, ktorý si mysleli, že vykonávali, keď so mnou idú na toaletu. „ Pôjdeš so mnou aj do kabínky?" pýtala som sa niekedy sarkasticky. Potom raz jedna spolužiačka v pomykove prikývla, asi si myslela, že mi nejako pomôže. V mysli som si poznačila, že sarkazmus prestávam používať.

Neviem, či som vyzerala až tak záhadne, alebo som vzbudzovala súcit, ale nemohla som si nájsť ani jedinú pokojnú chvíľu. Ešte aj keď som sedela v knižnici nad knihou a usilovala sa vyzerať nenápadne, vždy sa našiel nejaký hrdina, ktorý sa pri mne pristavil, a začal lámanou angličtinou niečo habkať. Vtedy som sa obyčajne zľutovala a oznámila mu, že viem hovoriť po čínsky. Potom väčšinou nasledovala nejaká prudko inteligentná otázka, ako napríklad: „ Och, ty čítaš?"

Mala som sa radšej tváriť, že po čínsky nerozumiem ani slovo, hovorila som si v duchu. Ono tá anglická konverzácia bola omnoho pomalšia, ale zábavnejšia.

Napríklad, poslední dvaja ľudia, ktorí sa mi v knižnici prihovorili, mi povedali toto:

„ Ahoj, moje anglické meno je Super, lebo som super!"

„ Ja strašne obdivujem Einsteina, ale zdalo sa mi neúctivé dať si rovnaké meno, tak som z neho odobral jedno písmenko, a volám sa Instein. To si ľahko zapamätáš, lebo to znie ako instantný. Takže keď budeš jesť instantné rezance, spomenieš si na mňa!"

V knižnici som veru zažila pekné chvíle. Až uprostred zimy som tam prestala chodiť, lebo som sa nemohla sústrediť. Niežeby sa tam niekto opovážil schválne robiť hluk... ja si skôr myslím, že oni si to neuvedomovali. Akonáhle prišla zima, Taiwanci s plážovými sandálmi na nohách začali poťahovať nosom. Kolektívne a neuveriteľne nahlas. Niekedy som v knižnici sedela uprostred hrobového ticha, keď zrazu aspoň piati ľudia naraz potiahli nosom s takou intenzitou, až sa mi zježili tie tri chlpy, čo mám na rukách. Potom to pravidelne opakovali až do večera, kedy knižnicu museli opustiť. Nepomáhali mi ani slúchadlá na ušiach.

Raz som sa odvážila elegantne a ticho sa vysmrkať, ale hneď ma niekoľkí poťahovači prebodli zúrivým pohľadom, akože čo si to dovoľujem.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?