O nadčasoch a topánkach na podpätku

Autor: Dominika Sakmárová | 17.1.2012 o 10:09 | (upravené 17.1.2012 o 10:26) Karma článku: 18,78 | Prečítané:  11324x

Keď práve neštudujem, tak robím všeličo iné, aby som sa nezbláznila. Nemôžem len tak nečinne sedieť. Okrem toho potrebujem kontakt s normálnymi ľuďmi, pretože vysokoškoláci predsa len nie sú reprezentatívna vzorka národa. Niekedy chodievam učiť K. do jeho firmy (majú tam obrovský obraz Mony Lisy poskladaný z počítačových súčiastok, nikdy sa od neho nemôžem odtrhnúť).

K. rozpráva pomaly, lámanou angličtinou, a ja ho starostlivo opravujem. Dlho mu trvá vyjadriť nejakú myšlienku, ale tá vždy stojí za to.

„ Ja som taký starý," vraví, „ že keď som chodil na základnú školu, tak sme v každej slohovej úvahe museli na záver napísať, že pevne veríme, že my tú Čínu ovládneme naspäť, tak ako sa patrí. Potom sme vždy dostali dobrú známku."

V skutočnosti K. vôbec nie je až taký starý, ako vždy so smiechom hovorí. Podľa J. je K. vlastne dosť mladý, a celá tá myšlienka vyučovania sa mu vôbec nepozdáva. Ale J. iba žiarli, bol by najradšej, keby som sa nerozprávala so žiadnym iným chlapom na svete. Takže keď začne tú tému, rozčertím sa a pripomeniem mu, že som sa kvôli nemu vzdala všetkých svojich milovaných topánok s vysokým podpätkom, aby vedľa mňa nevyzeral ako trkvas. A keď sa ja rozčertím, tak je zle. Už som sa J. snažila aj opísať tradičný obrázok slovanskej ženy, ktorá čaká na muža s valčekom na cesto - ale nepochopil. Tu sa na vaľkanie cesta používa len taká tenká halúzka, nie ako na Slovensku, tá ani na bitku nie je vhodná. Tam sa skončili moje metafory a vyhrážky.

K. žije sám. Nezdá sa, že by ho to trápilo, jemu sa tá situácia jednoducho prihodila. Keď som sa vypytovala na dôvod, tak si len povzdychol: „ Vieš, taiwanská žena... tá je ako perla. Na tú treba náramne veľa úsilia, aby ju človek našiel. A keď ju aj nájde, tak sa o ňu musí starať ako o oko v hlave. A aj potom je málokedy spokojná..." Ako príklad mi uviedol svojich podriadených. Tí, ktorí sú slobodní, zostávajú v práci do neskorého večera. Bez ohľadu na to, či majú veľa práce, alebo nie. „Na to si totiž človek navykne," vraví K. „ Predstav si, že od malička stále len študuješ, sedíš v škole, na doučovaní, vo večernej škole, rovnako aj na univerzite. Pomaly zabudneš na voľný čas, na ostatné aktivity. Potom nastúpiš do zamestnania. Podvečer sa môžeš vrátiť domov, do prázdneho bytu - ale čo tam budeš robiť? Pozerať televíziu? Zavoláš si kamarátov? Akých? Nečudo, že väčšina ľudí sa rozhodne stráviť večer v práci a zarobiť si niečo navyše."

„ A čo tí, ktorí sa oženili?"

„ Tí vlastne tiež zostávajú v práci dlhšie, než musia. Povedali mi, vraj, keď sa vrátim domov skôr než obyčajne, žena sa na mňa nahnevá, že nepracujem dostatočne, a ako sa vraj chcem postarať o rodinu a tak ďalej. Preto, ak niekedy z práce odídu skôr, najprv sa zastavia v nejakom bare. Večer potom žene povedia, že pracovali nadčas. A všetci sú spokojní."

Všetci sú spokojní. Veď je to vlastne super život, vraví J., ktorý samozrejme strávil posledné tri soboty v práci - lebo sa mu chcelo. Darmo mu pripomínam, nech si trocha oddýchne a užije si voľný deň. Stále mi odpovie: „ Ja mám takú filozofiu, budem pracovať tvrdo aspoň desať rokov, a potom až do smrti nebudem musieť robiť nič."

Hlavne, že keď pracujem ja, tak sa hnevá. Vraj nemusím, vraj načo.

Môžem mať hodiny s C., pretože C. je žena. Áno, jedna z tých žien, ktoré kričia na svojho muža, ak príde z práce neobyčajne skoro. Jej sa zasa prihodilo manželstvo. Otehotnela, a tak sa s priateľom vzali. Vždy mi vraví, že s manželom nemajú skoro nič spoločné, ale vraj zarába dosť peňazí, a je zodpovedný, takže je spokojná. Každý máme iné priority.

(Mnoho cudzincov sa mi zdôverilo s týmto pozorovaním - stačí, ak sú tu muž a žena čo i len trocha kompatibilní, a jednoducho sa vezmú. Ktovie, veď nakoniec, popri práci sa nevídajú až tak často. Možno je veľká láska len nejaký náš západný výmysel)

Y. je Japonka, a jej sa pre zmenu prihodil celý Taiwan. Podľa toho, čo mi na hodinách rozpráva, zaľúbila sa do Taiwanca, a po sobáši sa sem prisťahovala. Je celá natešená, že manželovi nemusí byť podriadená tak, ako japonské ženy na ostrove, z ktorého pochádza. „Tam musí žena muža poslúchnuť vo všetkom," vraví Y. „ Oproti tomu sa na Taiwane cítim taká slobodná! Samozrejme sa o manžela starám, ale iba tak v rámci normy. Vieš, akože keď príde z práce, tak mu umyjem vlasy, vyčistím mu uši a nos, ostrihám mu nechty a tak."

Keď toto hovorila, všetky prítomné taiwanské ženy si vymenili veľavravné pohľady, akože to je strašne milé, ale ja by som to V ŽIVOTE neurobila.

Ja som hanblivo spomenula, že nenosím vysoké podpätky, aby J. nemal pocit menejcennosti. Taiwanky sa mračili, že by si teda rozkazovať nenechali - možno preto sú všetky ešte v tridsiatke slobodné. Y zamyslene poznamenala: „ Ja nosím vysoké podpätky neustále. Manžel mi povedal, že mám krátke nohy, takže sa mu v nízkych podpätkoch nepáčim. A ešte povedal, že mám malé oči, a že sa mu tiež nepáčia, takže vždy chodím ku kozmetičke, aby mi predĺžila riasy. Na manželovu radu."

Iste je na Taiwane aj veľa normálnych ľudí. Len ktovie prečo ja mám šťastie na takýchto... svojských.

 

(Ak ste zvedaví na tú počítačovú Monu Lisu)

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?