Aha, na zemi leží milión dolárov

Autor: Dominika Sakmárová | 15.12.2011 o 9:48 | (upravené 15.12.2011 o 10:00) Karma článku: 18,58 | Prečítané:  9087x

Kráčala som po ulici, keď ma zastavili dve dievčatá. Pýtali si príspevok na charitu. Ja som, ako inak, chudobný študent, ale vždy hrdo prispejem. Zalovila som vo vreckách a vybrala celý ich obsah - našla som dva pokrkvané pokladničné bloky z nákupu chleba a mlieka. Super. Trocha som ich narovnala, aby sa nepovedalo, a hodila som ich do škatule, ktorú jedno z dievčat držalo. S úsmevom sa mi poďakovali a kráčali ďalej. A ja tiež.

 

Aby som to objasnila, všetky pokladničné bloky sú tu rovnaké, v každom obchode, v celej krajine. Pri každom nákupe, ako inak, človek dostane účtenku. Vtip je v tom, že každá účtenka má svoje číslo. A každú jednu účtenku si teda treba pekne schovať, lebo vždy po dvoch mesiacoch sa koná veľké žrebovanie. Je to niečo ako vládou dotovaná lotéria. Stačí mať doma účtenku s rovnakým číslom ako to vyžrebované, a hneď má človek o desať miliónov taiwanských dolárov viac. Aké jednoduché. Potom v závislosti od počtu zhodných čísel sa udeľuje množstvo iných cien, cez pár desiatok tisíc dolárov až po dve stovky.

Pokladničné bloky sa tu na Taiwane teda zásadne nevyhadzujú. Raz sme jednu stratenú zbadali ležať na zemi, a spolužiačky sa o ňu takmer pobili. Prekvapene som zdvihla obočie, na čo jedna z nich prehlásila: „ No čo ty vieš, či to na zemi neleží milión dolárov!"

Nikdy som ako na potvoru v účtenkovej lotérii nič nevyhrala. Tak si aspoň namýšľam, že som určite mala nejaký ten výherný žreb, ale dala som ho na charitu. Totiž tu sa na charitu prispieva hlavne účtenkami, v obchodoch bývajú škatule, kam ich ľudia hádžu. Možno aj tú desaťmiliónovú.

J. ma hnevá okrem iného hlavne tým, že stále vyhráva. Hoci ono to asi nie je jeho chyba, lebo nepodvádza ako tí ľudia, ktorí si v supermarkete nechajú nablokovať nákup na viackrát, aby mali viac účteniek.  Každopádne mu neustále hučím do hlavy, aby niečo doprial aj ostatným. On mi na to obyčajne odvetí, že postihnutí ľudia si aj bez účtenky môžu zarobiť nemalé peniaze.

Napríklad celkom populárne je stať sa veštcom.

Chudák taiwanský veštec to nemá také jednoduché, ako u nás na západe. Akože sa človek narodí s nejakým talentom, kúpi si krištáľovú guľu a veští ostošesť. Veštcom sa môže stať každý, ale musí študovať, v starých rozpadávajúcich sa knihách lúštiť čísla a dátumy, vzdelávať sa. Je to predsa exaktná veda. A to očividne zaberie veľa času. Takže zdravotné postihnutie mnohým veštcom vlastne umožňuje rozbehnúť kariéru.

Veštec sa po čínsky povie počítač osudu. On neveští, on počíta, čo celému tomu procesu dáva trocha seriózny nádych. Zvedavosť mi nedala, aby som to nevyskúšala aj ja. Iba aby som zistila, čo sa vlastne bude diať. Nedozvedela som sa budúcnosť, ale to sa ani neočakávalo. Totiž skôr sa počíta prítomnosť.

Veštca som našla v jednej špinavej uličke na trhu. Vytiahol si pekné ružové tlačivo, v ktorom už mal predpísané kolónky. Dátum narodenia, meno, charakter. Povedal mi moje šťastné farby, šťastné a nešťastné čísla a dátumy (ako inak!), povedal mi na čo mám talent a aká som povaha, vyčítal to zo svojich kníh. Aha, a poradil mi, aby som si dávala pozor pri doprave, a že by som nemala cestovať smerom na východ. Nepýtal odo mňa žiadne peniaze, ale bol strašne starý a chudý a vyzeral tak úboho, že som mu nejaké predsa len dala.

O pár dní nato som sa s Frankom vybrala na výlet do jedného mesta na východe ostrova. Cestou na vlakovú stanicu som si spomenula na veštcove slová. So smiechom som prehlásila, že vraj nemám cestovať na východ. No, mala som byť radšej ticho. Frank je typický poverčivý Taiwanec. Strašne sa vydesil, prečo som mu to nepovedala skôr, a že isto nás postihne nejaká strašná katastrofa.

„ Ale neblázni, Frank," upokojovala som ho. „ Aj keby to bola pravda, veštec nespomenul nič o tom, že by mi hrozilo nejaké veľké nebezpečenstvo."

„ No nezmienil sa o tvojich kamarátoch!" chytal sa za hlavu Frank. „ Určite mal na mysli, že tebe sa nič nestane, ale tvoj úbohý kamarát zahynie strašnou smrťou!"

Chudák, bol z toho všetkého taký deprimovaný, že nás zaviedol na nesprávny vlak, takže sme sa uprostred noci ocitli v nejakej pustatine v horách, a museli sme sa vracať šesťhodinovou obchádzkou. Ale nič sa nám nestalo, Taiwan je bezpečný, a Frank stále šťastne žije. Takže vlastne mal ten veštec pravdu. Ale to už je iný príbeh.

Minule som sedela s O. na hodine konverzácie. O. je skoro trikrát starší ako ja, a rozprával mi o tom, ako kedysi rodičia vždy s dieťaťom utekali za veštcom, keď dlho plakalo, a nemohli ho utíšiť. Veštec potom vykonal všelijaké procedúry, čo obyčajne pomohlo. A vraj sa to často robí doteraz.

„ Ale vieš, tí rodičia to robia iba zo zvyku, pretože tak to robievali ich rodičia aj starí rodičia," povedal zamyslene. „ Už si nikto neuvedomuje, aký bol kedysi biedny život. A že chúďatá tie deti v minulosti vlastne plakali od hladu."

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?