Návod po taiwansky

Autor: Dominika Sakmárová | 28.11.2011 o 1:45 | (upravené 28.11.2011 o 2:30) Karma článku: 22,07 | Prečítané:  6475x

Z knižnice som odišla pred vyše hodinou, a vracala som sa až teraz. Plánovala som vybehnúť iba na pár minút, ale vonku ma zdržali kamaráti. Cítila som sa veľmi slovensky, nesvoja a nervózna, ale iba na moment; len čo som sa vrátila, zbadala som, že na stole v knižnici sú všetky moje knihy, zošity, notebook a šál položené presne tam, kde som ich nechala. Prečo ma aj po takom dlhom čase ešte prekvapuje, že je to bežný jav?

(výhľad z knižnice)(výhľad z knižnice)

Knižnica je obrovská desaťposchodová budova, a z jej okien je nádherný výhľad na more a kopce v diaľke. Preto vždy chodievam na najvyššie poschodie, a sadám si čo najbližšie ku oknu. Aj preto, že keď sa potom neviem sústrediť na učenie, tak to zvalím na výhľad, že sa mu nedá odolať -  naozaj sa to nedá, aby sme si rozumeli.

Knižnica je úplne najlepšie miesto na štúdium, pretože je tam dokonalé ticho. Nesmie sa tam rozprávať; a keď sa na Taiwane niečo nesmie, tak sa to samozrejme dodržiava.

Okrem toho sa tam ešte nesmie jesť a piť (keby ste videli Taiwancov jesť, tak pochopíte prečo). To posledné je pre mňa dosť veľkým problémom.

Tak som sa raz rozhodla, v európskom revolučnom duchu, že si do knižnice prepašujem čaj. To preto, lebo ma fakt bolelo hrdlo. Síce ma to neospravedlňuje, ale aj biedna výhovorka je lepšia ako nič. A keby nezavážila, tak ešte vždy je tu výhovorka číslo dva - som cudzinka. Ale tej sa vyhýbam, pokiaľ sa dá.

Kúpila som si pohár horúceho, voňavého čaju (lebo tu sa nápoje predávajú v pohároch, nie vo fľaškách) a starostlivo ho v taške zamaskovala.

Vstúpila som do knižnice, a tvárila sa nenápadne, v tom som expert. Úspešne som sa výťahom vyviezla na najvyššie poschodie ako obyčajne, a už som takmer bola pri stole, až sa mi dokonca zdalo, že už cítim omamnú vôňu svojho čajíka... keď tu ma zrazu ktosi poklopal po pleci.

Otočila som sa. Stála za mnou drobná pani upratovačka.

A ukazovala na mokrú stopu na zemi - ťahala sa za mnou skoro od výťahu až na miesto, kde som práve stála. Čajík pomaličky kvapkal z tašky na podlahu a ja som naozaj cítila jeho vôňu.

Nestihla som sa ani hanbiť, ani habkať výhovorky, bleskovo som pustila tašku na zem, vybrala poloprázdny pohár (v taške sa veko pretrhlo), a vyhádzala som postupne celý obsah tašky.

Upratovačka si kľakla ku mne, brala do rúk premočené učebnice, a súcitne vzdychala. Ja som aspoň s úľavou zistila, že denník sa zázrakom nezmočil.

Pozrela som sa na pani upratovačku, očakávajúc zaslúžený krik - ale ona sa usmievala. Ja som sa teda hanbila ako pes a bolo mi skôr do plaču. Úchvatne reprezentujem svoju krajinu, dočerta. (To si pomyslím vždy, keď sa mi stane niečo podobné)

„ To nie je nič hrozné, to sa uprace," mávla rukou. „ Ale najprv donesiem servítky a pomôžem ti osušiť učebnice, dobre?"

Upratali sme všetko spolu, však mám nejakú slušnosť. A navyše som sa z toho aj náležite poučila. Najcennejšie predmety (to jest denník a kôpku listov od sestry) treba nosiť vo vákuovo uzavretom vrecku.  Ale ten čaj už predsa len do knižnice nenosím.

Kvôli prísnym pravidlám knižnice teda chodia študenti jesť a piť vonku, reštaurácie sú tu na každom kroku. Preto je úplne bežné, že si každý necháva veci v knižnici na svojom mieste, keď ide von. Ešte som nezažila, aby niekomu niečo zmizlo, aj keby bol preč celý deň.

Už som sa aj pýtala spolužiakov, či sa neboja, že by im niekto z knižnice niečo ukradol, kým budú preč, ale nerozumeli, prečo by im mal niekto niečo kradnúť.

A tak som si zvykla.  Že keď idem do obchodu, tak pred dverami je vždy stojan na dáždniky. Odložím svoj dáždnik ku hromade ostatných, a keď vychádzam, viem presne, že tam ešte stále bude.

„Prečo by niekto kradol dáždnik?" vravia spolužiaci.

Však jasné, prečo by niekto kradol ovocie, ktoré je vyložené pred obchodmi rovno na ulici v úhľadných kôpkach, nie? Prečo by niekto nezaplatil v reštaurácii, aj keď neexistuje nič ľahšie, než sa prešmyknúť von bez platenia?

Neviem prečo, ale tu na Taiwane na to všetko iste majú dôvod.

Napríklad v autobuse sa platí tak, že človek hodí presnú sumu v minciach do škatuľky, ktorá je pri predných dverách. Šofér peniaze nevydáva, jednoducho každý má pripravenú presnú sumu. Raz som si dala tú námahu sledovať ľudí pri platení, a nikto do škatuľky nevhodil menej než mal, aj keď to nikto nekontroluje.

Alebo sa dá ešte platiť čipovou kartou. Ale tiež iba vpredu - čo teda robiť, ak je autobus plný, a človek nastúpi zadnými dverami? Taiwanský návod - poslať svoju čipovú kartu po ľuďoch dopredu, nech ju priložia ku snímaču, a potom znova pošlú späť dozadu. Alebo poslať rovno mince, tiež dôjdu dopredu v pôvodnom stave a množstve. Aj to som zažila.

Zaujímavé, že tu také niečo funguje, niečo čo doma zúfalo nefungovalo.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?