Gramofón

Autor: Dominika Sakmárová | 15.11.2011 o 12:37 | Karma článku: 18,29 | Prečítané:  5673x

Občas zaujato pozorujem, ako sa tu na Taiwane aj starší ľudia prispôsobili modernému životu. Len nedávno som videla babičku úctyhodného veku, v krátkych krikľavožltých šatách a topánkach na vysokom podpätku, ako sa veselo ženie mestom na skútri obrovskou rýchlosťou, a ešte si stíha nad hlavou držať dáždnik (lebo pršalo).

 

Na skútri som už videla naozaj všeličo. Používajú ho celé rodiny. Naraz. Otec riadi, za ním sedí mama, vpredu stojí malé dieťa a medzi rodičmi je ešte vpučené nejaké to bábätko, trčia mu len ručičky a nožičky. Občas sa tam nájde miesto aj pre psa ľubovoľnej veľkosti.

Nezáleží na počasí, na skútri sa chodí všade. Tu, kde bývam, sú uličky príliš úzke pre autá, a všade sú kopce, takže cesty sa skrúcajú v úplne nemožných uhloch a podivných smeroch. Benzín je navyše lacný, tak prečo sa niekam trepať peši, keď sa tam dá dostať na skútri? Ako som sa dozvedela od taiwanských kamarátok, vyhýbajú sa chôdzi ako čert krížu, pretože mi tvrdia, že keď budú veľa kráčať, tak im stučnejú nohy. A keďže to by bola úplná tragédia, tak sa radšej všade vozia.

(Keď som tu prišla prvýkrát, dlhý čas som sa ku stanici metra vozila autobusom, ako ma naučili kamarátky. Až som raz pri náhodných potulkách objavila, že metro je iba desať minút pešky od internátu, a autobus chodí obrovskou okľukou. Problém je v tom, že peši je to cesta riadne do kopca, a to bolo pre dievčatá neprijateľné)

Už som videla na skútri prevážať naozaj čokoľvek, niekedy sa mi až rozum zastavoval. Vždy mi bolo do smiechu, čo ľudia nevymyslia - až do včerajška.

S J. sme sa vybrali na prechádzku k moru. Skúter sme nechali odparkovaný v bočnej uličke a ako sme mierili na pláž, J. zrazu zahlásil, že tu nablízku je jeden zaujímavý antikvariát, kde by sme sa mohli ísť pozrieť. „ Majiteľ tam má nádherné veci  - len sa s ním dosť ťažko obchoduje, veď uvidíš."

Obchodík bol malý, ale napchatý do prasknutia starožitnosťami všetkých druhov. Predierali sme sa pomedzi prastarý porcelán a zdobené zrkadlá nakopené na každom voľnom centimetri miesta. Len som tak tŕpla, aby sme nerozbili nejakú vázu z dynastie Qing alebo niečo ešte vzácnejšie.

Úplne v najvzdialenejšom rohu obchodíka sme našli majiteľa, staručkého deduška už hodne po osemdesiatke. Nehybne sedel skrytý medzi svojimi pokladmi, vyzeral nesmierne krehko, ako bábka. Keď nás zbadal, badateľne ožil, a my sme sa obaja strhli, také to  bolo neočakávané, že sa vôbec pohol.

Dali sme sa do reči. Deduško už bol takmer hluchý, zabúdal, a tak sa nás neustále pýtal na tie isté veci.

„ Už chápeš?" obrátil sa ku mne J. „ Keď sa ho trikrát opýtaš na cenu, trikrát dostaneš inú odpoveď. A mnohokrát sa znenazdajky rozhodne, že vec nie je na predaj, a nezmení názor ani za päťkrát vyššiu sumu."

Majiteľovi som očividne niekoho pripomínala, aspoň toľko som z jeho nejasnej reči rozumela. Stále sa mi prihováral, miešajúc do svojej čínštiny úctyhodné množstvo anglických slovíčok.

Za deduškovým kreslom úplne vzadu bol ešte jeden tajný kútik. Zvedavo sme nakukli - a objavili poklad. Na zaprášenom stolčeku tam trónil obrovský starožitný gramofón, s kľukou a krásnou zdobenou ozvučnicou v tvare trúby.

„ To by bolo úžasné, keby ešte fungoval," povzdychla som si.

„ Ale on funguje!" ožil deduško a pokúsil sa vstať - neúspešne, tak sme na jeho pokyn vybrali staručkú krehkú platňu, pokrútili kľukou - a skutočne, fungoval.

A ten zvuk, to bolo niečo neskutočné. Sedeli sme ako obarení, všetci traja, a vlastne celý zvyšok obchodu. Ako keby sme sa zrazu preniesli o sto rokov späť v čase. Zvuk nebol dokonalý, ale bol krásny.

Keď platňa po pár minútach dohrala, hodnú chvíľu trvalo, kým sme sa spamätali. Pustili sme ju znova a potom ešte raz, a ešte veľakrát.

„ Ten musím mať," vyhlásil J.

Vtedy sa odkiaľsi zjavila majiteľova dcéra, postaršia pani. Doniesla otcovi obed. „ Mali sme ho doma odložený celé veky," obrátila sa ku nám. „ Až nedávno ho otec doniesol tu do obchodu. Veď ten gramofón je starší než on sám. Nikomu ho nechcel predať."

Starý pán nás asi nepočul, stále si mrmlal čosi o mojom výzore. A tak sme ho prosili. Zjednávali. Pomedzi to sme debatovali o hudbe a nadchýnali sa drevenou skrinkou, ozdobami a ostatnými dômyselnými mechanizmami..

O dve hodiny neskôr zmenil gramofón majiteľa. A s ním aj dve platne.

„ Vezmeme ho taxíkom," prehlásila som pri pohľade na J., ako sa pachtí s obrovským gramofónom. Ale to v žiadnom prípade, J. odmietol, on ho musí mať hneď doma, a nebude čakať na taxík.

A tak sme sa viezli na skútri, J. riadil, a ja som držala obrovitánsky storočný gramofónisko, opatrne balansujúc tak, aby som nezranila seba, okoloidúcich alebo nedajbože gramofón (a mám taký pocit, že J. sa najviac bál o ten gramofón). Strašidelne sa kyvotal, trúba trčala v nebezpečnom uhle, a taiwanské zákruty boli horšie než inokedy.

Vždy keď sme zastavili na križovatke, ľudia na nás vyvaľovali oči a ukazovali prstom. Ospravedlňujúco som krčila plecami. Gramofón sa takto jednoducho prihodil.

Ale je úžasný. A tých neskutočných desať minút hudby z dvoch platní, ktoré máme, za to stojí. Aspoň mám príležitosť učiť  J. tancovať.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?