Vyháňanie duchov

Autor: Dominika Sakmárová | 10.11.2011 o 10:21 | (upravené 10.11.2011 o 10:29) Karma článku: 17,11 | Prečítané:  5824x

Na Taiwane chutí čaj inak než na Slovensku. Nakoniec, väčšina ľudí predpokladá, že tu sa pije pravý, poctivý čaj, ako má byť. Ale pravý čaj, čokoľvek to znamená, nemusí byť lepší čaj. Keď prišla Anička na Slovensko a ochutnala starý dobrý Pigi, tak jej zachutil, že odvtedy si ho necháva na Taiwan posielať pravidelne. Toľko o čínskom čaji.

Anička je Taiwanka, drobné chudučké dievča, a zbožňuje všetko slovenské - nielen čaj, ale aj hruškovicu, medovinu, pivo, klobásy a tak ďalej. Preto dostala aj slovenské meno a nesmierne sa z neho teší. Vždy keď sa stretneme, horlivo si zapisuje nové slovenské slovíčka (jej obľúbená fráza je super zima, to sa naučila, keď bola na Slovensku v júni, a chodila zababušená v svetri), a keď spolu telefonujeme, začína rozhovor roztomilým: „Ahoj, ako sa maš! (v jej podaní to znie ako rozkaz) Som škola! Dnes som v škola!" V každom rozhovore obyčajne dospeje ku tomu istému bodu - aké je Slovensko krásne, ako by sa tam rada vrátila, a strávila tam zvyšok života. Beriem to ako kompliment, že sa mi ho podarilo tak pekne spropagovať. Alebo možno to vôbec nie je moja zásluha, a Slovensko je naozaj také super (to by bol ten lepší prípad).

Neviem presne, aké náboženstvo Anička vyznáva, ale zrejme to bude nejaká taiwanská ľudová viera. Okolo krku vždy nosí ochranné vyšívané vrecúško, a v izbe má malý oltárik s kameňom, ku ktorému sa so všetkou vážnosťou modlí. Vraj vo vnútri v tom kameni je duch, dozvedela som sa od nej, a zo slušnosti som sa na viac nepýtala.

Už som zistila, že niekedy je lepšie nevypytovať sa. Ako minulý rok, keď som bola s Aničkou a jej rodinou na príjemnej akcii v meste. Pri návrate domov mi oznámili, že ak mi to neprekáža, ešte sa niekde na pár minút zastavíme. A tak sme prišli na nejaké miesto, ktoré vyzeralo ako obyčajná izba, ale bola preplnená oltárikmi a soškami božstiev najpodivnejších farieb a podôb. Anička mi pokojne oznámila, že sa so sestrami v poslednom čase necítia dobre. Príznaky, ktoré opisovala, pripomínali urieknutie, ako keď sa na Slovensku hovorí, že niekomu prišlo z očí.

Anička a jej sestry sa jedna po druhej usadili na malú stoličku v strede miestnosti. Prišla postaršia žena v teplákoch, asi kňažka. Začala sa zúrivo modliť, rozhadzovať rukami okolo seba, ako keby bojovala s niečím neviditeľným; pálila modlitebné papieriky a veľa kadidla, podchvíľou vybiehala až na ulicu, a celkovo vyzerala naozaj nahnevane.

Kým sa toto všetko dialo, ostatné sestry sedeli pri stene na lavičke, a listovali si v módnych časopisoch, ktoré tam boli naskladané pre znudených veriacich čakajúcich na rituál. A ja som sa snažila tváriť pokojne, akože to, že niekto vyháňa duchov z mojej kamarátky, je úplne normálna a bežná vec.

Keď sme u Aničky po jednej oslave zostali na noc, išla som si v hosťovskej izbe zavesiť šaty do skrine, a objavila som, že v skrini je položená miska plná niečoho, čo vyzeralo ako popol, a boli v ňom prstom napísané nejaké ornamenty. Skôr ma to pobavilo než znepokojilo, na rozdiel od J., ktorý prehlásil, že to bude určite nejaký zlovestný rituál, a že by som mala byť nanajvýš ostražitá. Ale neponúkol sa, že si so mnou vymení izbu. Takže tak to je s taiwanskými gentlemanmi.

J. berie náboženstvo veľmi vážne. On je evanjelik, a v čínštine sa to povie tak isto ako kresťan. Ja som katolíčka, ale do takých detailov nezachádzam, a tak keď sa ma ľudia pýtali, vždy som v dobrej vôli odpovedala, že som kresťanka. Od každého sa mi dostalo poučenia, že nemôžem byť kresťanka, pretože mám na ruke medailónik s Pannou Máriou, a to znamená, že som katolíčka. A to znamená, že v žiadnom prípade nie je možné, aby som bola kresťanka.

Je zvláštne žiť zrazu v prostredí, kde popri sebe existuje veľa náboženstiev. Nie ako doma, kde skrátka každý ide do kostola a hotovo. Niekedy mám pocit, že byť veriacim tu znamená čosi ako bojovú misiu. Kde sa pozriem, tam sú kresťanskí misionári, cudzinci, mladí ľudia ako ja. Pozerajú na mňa trocha krivo, ako to, že nešírim medzi rovesníkmi osvetu, že neťahám spolužiakov do kostola. To sú tí typickí katolíci, čítam v ich evanjelickom pohľade sklamanie.

Ale ja mám iný pohľad. Veľa Taiwancov skrátka verí v to, čo sa im práve hodí. V jeden deň budú pýtať pomoc od kresťanského Boha, a aby sa poistili, ešte aj od nejakého božstva so zvieracou hlavou. A keď im pomoc netreba, tak jednoducho do žiadneho chrámu nepôjdu.

Správam sa ku Aničke presne rovnako, ako keby bola katolíčka. V prvom rade je dobrým človekom, a na tom záleží viac. Keď sa J. rozprával s Aničkou, neustále privádzal reč na kresťanstvo, a snažil sa ju presvedčiť o svojej pravde, až kým som mu nepovedala, nech to nechá tak, aspoň v Aničkinom prípade. Keby sa mňa niekto snažil konvertovať, asi by ma to nahnevalo.

Už som raz dostala od kamarátov vrecúška, aby som ich nosila okolo krku. Aj papieriky s tajomnými znakmi, ktoré som mala páliť pred spaním; neviem, proti čomu, ale zrejme na ochranu. Slušne som odmietla. Pokrčili plecami. A bolo. Nikto sa nehneval, tolerujeme sa navzájom.

(Nakoniec, bolo veľa situácií, kedy sa kresťania tvárili kyslo, ale Anička mi vždy pomohla)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?